vikina

Vrátim sa spiatky.  Vrátim sa domov, kde som v pokoji rástla a kde som sa s nadšením pred skoro mesiacom vrátila. Vrátim sa k mne nezodpovedanej otázke, lebo niet toho, kto by mi ju bol zodpovedal.  Vrátim sa  raz úplne a  asi ma trafí šľak.  Kým sa vrátim, musím nájsť odpoveď. Alebo budem počúvať tie správne  správy, alebo budem musieť uveriť vlastným očiam.

Moje oči nechceli uveriť. Moja hlava  sa dodnes krúti zo strany na stranu, keď si pomyslím na tie  cenovky. Moja myseľ odmieta prijať  vedomie, že moje oči videli správne. Tak .. alebo som už oslepla, alebo som bola v ríši divov. Alebo si predplatím lekára. Ak som naozaj ešte dobre vidiaca, som už nechápavá. Ak som chápavá, tak vrátim  vysvedčenie z matiky. Nemám komu. Matikárku  si už ani po mene nepamätám.  Hľadať ju v tej ríši divov  predsa nebudem. Budem sa čudovať, kým si nanájdem  tú , pre mňa , správnu odpoveď.  Lekár na oči a na nechápavosť počká.

Pricestovali sme.  Jeden večer.   Na rodný Liptov. Dosť neskorý na zásobovanie prázdnej chladničky, ktorá nám bola plne k dispozícii. Tak sme šli spať. Ja som spala tvrdo, ako po precestovanej 15hodinovej ceste cez Európu.  Manžel nemohol. Nespal. Najprv to bol plný mesiac, čo mu svietil cez žalúzie do očí. Tak sme o tretej ráno otočili posteľ. Dobre?? ...  Ja som spala ďalej. Manžel nespal. Keď nespí on, nemôžem ani ja. Zobudil ma o piatej ráno.. " ja nemôžem spať!!"... Som milujúca manželka za každého "počasia". Vstali sme a   v prázdnom penzióne,na jeho terase, vítali východ slnka na Liptove. Ešteže  bol tak nádherný, slnečný a blahodárny, ináč  niekoho vraždím. Aspoň pohľadom.  Nožom si trúfnem iba na mäso.  Mäso vie najlepšie,  ako viem vraždiť, keď som nasrdená.  Masový vrah  je  popri mne úplné neviniatko.  Toto ráno som bola síce vnútorne nasrdená, lebo mi chýbalo mojich 10 hodín spánku. To musí byť.   Nemala som mäso, ale mala som chuť vraždiť. Zachránil to krásny slnečný východ slnka na Liptove. Ohrialo mi  nohy,  potom prázdne brucho a potom aj mozog. Rozohriatý mozog  začal  trúbiť na poplach. Káva, káva, káva!!!!   Bola káva, bolo sedem hodín. Zjedli sme zásoby z cesty z prázdnej chladničky, ktorá nám bola úplne k dispozícii. Bola ale prázdna.  Po  rannej káve, na krásnej terase penziónu, za účasti už poriadne hrejivého slnka  sa mozog  rozhodol. Ide sa nakupovať.

Prvá nám do rany padla Hypernova.  Nemá stáť  hneď za prvou zákrutou od Demänovej.  Vošli sme a schmatnúc prvý košík, rozmýšľali rozohriatymi mozgami, čím by sme si konečne ulahodili.  Tak po slovensky. Sliny mi začali tiecť. Však nečudo,  byť 24 hodín o nejakých bagetách a pizze... Slovenské sú makovníky a kakaovníky! A minerálka!!!  Vodu, Vodu!! Košík sa začal postupne napĺňať. Najprv našimi chúťkami a potom prišli na rad chúťky pre pozvaných. Však ideme oslavovať.

Rozohriaty mozog sa pod vplyvom hypernováckej klímy začal ochladzovať. Začali mi lepšie slúžiť aj oči.  Začala  som očiť na cenovky pod tovarom, ktorý sme  súrne potrebovali.  Sústredenie mi pretrhlo milé prekvapenie.  Moja sestrička. Stála tam pri čokoládkach a rozmýšlala, čo vložiť do malého košíčka.  HU!!.. urobil manžel a sestru skoro trafil šľak.  Regály s čokoládkami to vydržali. Roztiahla ruky do objatia, roztiahla úsmev od ucha k uchu .. "čo tým Vašim detvákom, ktorú vziať?"  Máchla som rukou : " Nič neber, dosť majú, nič nedostanú"...som ohromne milujúca matka, že?

 Začali sme spolu nakupovať. Sestra nás vodila od regála k regálu, lebo sa tam vyzná. Ja sa vyznám  doma. Akože tu. Ona tam. Tak sme sa nechali vodiť. Vodeniu nebolo konca kraja, lebo som začala byť nasrdená.   Bola som zase schopná vraždiť. Mäsa tam bolo síce dostatok, ale nože žiadne.  Tak sa namiesto noža prejavoval môj dobre nabrúsený jazyk. Ej, ten  je ostrý, keď  sa to týka peňazí. To sa spýtajte mojej rodiny.  Nič im nedám, čo sa mi nepáči. Ani mäso na stôl. Ani v  sobotu, ani v piatok. Môže len keď ja mám chuť.   Teraz ... uprostred regálov v mikulášskej Hypernove som mala chuť vraždiť. Ale koho?  Koho za tie ceny?! Ceny ako v Európe , platy ako v  Kocúrkove. Však sa zrovnám nie, keď sa chcem hrať na  Európu?!  Nie?! Hypernovácky  manager  asi nebol nikdy v Európe. Nevie, aké sú tam ceny a aké sú tam platy.  Načo sa vlastne hráme...ej, ej, ej!  Na Kocúrkovú Európu. 

"Vitaj doma, sestrička!"...  šepla mi sestra do očí,  do mojich krásnych zelených zreničiek. Tie boli rozšírené, ako po dobrej dávke heráku.  Nikdy som síce  žiadny herák neužívala, ale  toto bolo silnejšie ako dobrá dávka.  Môj nabrúsený jazyk začal  vraždiť. Ľudia poriadne zbystrili pozornosť. Všetci naokolo. Naokolo do piatich metrov. Aj tí, čo nakupovali za regálmi. Vykúkali po mne a po mojom nabrúsenom jazyku ako sovy z hniezda.

"To čo? Chipsy za 45 korún?? Však prerátam nie?.. u nás za necelé euro! .. ako ktoré!.. najdrahšie za 1,27!! Kde som? kde som sa to ja chudera ocitla??  A tu, čo to?   Jeden jogurt za 16?? Jeden?? Veď  doma kupujem iba celý pakel,  minimálne 8 kúskov za  2 ...eurá!! Ľudia boží, kde som to?? Pomôžte!! Však tu hladom pomrieme!" atakďalej...Keď sa môj jazyk raz nabrúsi, nevie sa otupiť!

"Ááále, čo by! Hladom nepomrieme, len nám na žitie neostane" .. sestra ma  s úsmevom potľpakala  po pleci.  " stále sme vyžili, tak aj vyžijeme"...

Bože dobrý, vidíš to? No vidíš?  Lebo ja nevidím v tomto nič dobré. Len čo sa mi slzy do očí vtisli a pomyslenie, že budem každú korunku, ....či vlastne od nového roku každý cent z eura ... otáčať v ruke aspoň  trikrát, kým ho miniem.  Vraj na žitie. Ďakujem Ti Pane Bože za takéto žitie. Vraj v Európe. Ešteže je otvorená dokorán.  Mne sa z tej slovenskej len  ústa otvorili. Nechápajúc som ju nedokázala zavrieť ani s tým mojím nabrúseným jazykom. Aj pokladníčka sa červenala. Aj všetci rodáci naokolo. Však musia prežiť. Čo už s cenami, keď na ne nemajú žiadny vplyv.

Sestra sa už nečervená. Vraj sa červenala, keď bola mladá... Manžel bol nevyspatý a keď je nevyspatý, veľa toho nerozpráva. Len , keď  treba ženu krotiť : " Moja drahá , ale tu Ti   už každý rozumie,  si doma, na Slovensku! Tak si daj pozor na svoj  jazýček, dobre??". Nepomohlo.  Môj nabrúsený jazyk sa lúčil s Hypernovom len jednou vetou.

" Ale takto sa v Európe nepreslávime!...platy ako pre pidiľudí a ceny drahšie  ako v Bruseli!"

 A teraz ma  kľudne zavraždite.  Nože mám nabrúsené, ale nedám!!  Povolenie je len na slovné vraždenie. Ochotne si sadám na elektrické kreslo. Lebo nikto mi ešte nedal jasnú odpoveď. To bude tá pomyslená injekcia smrti. Ten cenovej.

Cena života sa posunula nad cenu blahobytu .  Blahobyt nás zožerie a my sa budeme  brániť úbohým prežitím.

Bojím sa života, až sa vrátim.   Až sa vrátim domov, na rodné Slovensko.  Je ako matka, ktorá Vás len bije a Vy ju stále  bezhranične milujete. Takú lásku som si vo svojom živote nepredstavovala. Ja chcem ľúbiť  milujúcu matku. Potom   za ňu dám aj svoj život. Budem bojovať o prežite.   S ňou. U nej doma.