vikina

Som už  ako  zima,  jar, leto  či  jeseň... Vyberte si.  Rok po roku  sa  opäť  vrátia,  rok s  rokom  sa  spája  a ja sa   skoro   po roku (už doma)  nesmelo  pýtam... " Klop, klop, klop: -  Ste   doma?"

Nič   to  vôjdem,  prajem  všetkým  "Dobrý deň a  tiež  aj víkend" ( chvááálabohu).  Aj  červeň  mám v tvári , tak sa  hanbím.  Ale verím, že  tí  čo  ma  poznajú  otvoria   malinkú  náruč  a  privítajú  ma. Tí,  ktorí sú   pre mňa a ja  pre  nich  novinka... "Dovolíte, môžem si na  chvíľku   prisadnúť?"

Za mesiac  odbijú  moje  životné   hodiny  rok. Rok  v domovine, na ktorú som sa preohromne   tešila.  Túlavé topánky  zavesené  v  kúte   domu,  zapadnuté prachom, len  tíško spomínajú na všetky  tie  kilometre  v   cudzine.  Veľmi rada   počúvam ich spomienky. Keď  mi je  ťažko, sadnem si  do  toho kúta a   premýšľam ako by som  tie spomienky  preliala, pretavila  do  skutočnosti.  Nedarí sa  mi... vždy  odídem  z  kúta  do  otvoreného  sveta  mojej  domoviny.   A  dúfam,  že raz... možno  za   rok... sa  spoja  krásne spomienky z  cudziny  s  touto krajinou.  Chýba jej  ľudský  nádych.

 Nielen   topánky majú   čo  šepkať. Mám toho  v  hlave  za ten  rok  toľko,  koľko by  vošlo  do kamióna s  krabičkami. Prečo  nikto  nevymyslí  krabičky  na sny,  nádej a  radosť  a slzy?  Bol by to  najpredávanejší  tovar. Mohli by sme si  tie  krabičky  navzájom  darovať, ukazovať,  schovať.  Naučiť  sa  z chýb seba i iných, tešiť sa  z radosti, lásky  seba  a  iných....Rok som   všetko svoje  dávala do  jednej  jedinej.. (Načo  zaťažovať kamión?:)

Trúfalo  poviem, že som skromný  človek. Mne stačí   jedna krabička, jeden  deň, jeden okamih... na mozaikou  vykladanú  spomienkovú  krabičku.   Zatiaľ  si  ju otváram  len doma,  len sama. .. len tajne.  Veľakrát mi  vyhŕknu  slzy, keď  vypadne  spomienka na  brata, veľakrát sa  šťastne  usmejem, keď   zavanie  vánok  Silvestra, veľakrát  si  povzdychnem, ak vystrkuje  rožky chvíľa sváru, veľakrát  sa  rozosmejem a plačem od  smiechu , keď  vidím ako  vyskakuje  spomienka na dovolenky.   Veľa  spomienok,   veľa okamihov,  veľa všetkého,  čo  patrí  k  životu.

Tak  som raz  za rok  tu.  Možno  som chladná  ako  zima, možno som  ako letný  vánok, len  pošteklím a letím  preč.  Môžbyť  som ako  jar,  čo  odhaľuje  pestrý svet a možno  Vám prídem  ako  jeseň, opadnuté staré  ošumtelé lístie. Vyberte  si...

Vstávam, ochádzam    a  "Ďakujem"... že  som našla  otvorené dvere na tomto  dome, že som sa  mohla  vrátiť.

Všetkým  prajem krásny   víkend, aby ste   priehrštím nabrali veľa  okamihov, ktoré  Vás  rozplačú  od  smiechu,  utešia  od  bolesti, či sklamania, pohladia  na duši a  dajú  novú  nádej. Aspoň na jeden daľší  deň...

Vaša  Vikina.