Na sklonku dlhej zimy, keď som už bola veľkou stredoškoláčkou a skoro sa mi darilo úspešne dokončiť tú vydupanú hnojarinu, odmietla som v treťom ročníku chodiť na týždňovky na internát. Prvý rok som to zvládla, lebo sa mi to zdalo ako super útek z domova a kopec príležitostí vyvádzať bez ponáhľania sa, na jediný autobus do našich rodných hôr. Z nenáhlenia mi ostali krásne spomienky a pribudli k telu pekné kilá navyše, z dobrej a pravidelnej internátnej stravy. Druhý rok som sa k tomu vážne zaoblila a to už stačilo. Stačilo, aby som ako pubertiačka tresla s internátnymi dverami a využívala deň čo deň ešte jednu možnosť zo života v hlbokých nízkotatranských horách. Robotnícky autobus, ktorý zvážal dennodenne pracovníkov na našu priehradu, na ranné aj nočné smeny. Sviatky, nesviatky, piatky, nepiatky...
Pravidelne som začala chodievať ráno o 5,15 pešo po pravom boku vodného diela rozloženého na bývalých lúkach a pastvinách mojej domoviny. Nechodievala som sama, pretože vzoprenie sa rodičom a poslušnosti bolo dvojité. Ja a moja najlepšia kamarátka Hanka. Každé ráno som zbehla dolu briežkom na krásne vyasfaltovanú cestu, čo lemovala našu priehradu, pridala sa, alebo počkala Hanku a rapotačky šli do školy. Ona to mala jednoduchšie, lebo jej konečná bola na konečnej „velimského“ autobusu. Moja pokračovala do okresného mesta. Raz do týždňa sa naše rozvrhy nezlučovali a tak som utorok, čo utorok chodievala v ústrety študentskému životu sama. Sprievodcu na mojich pešobusoch bol náš kopov Rexo. Každé ráno pri zavŕzganí bráničky vedel, že odchádzam a pridal sa ku mne. Ocko vždy len odzdravil z maštale, kde pred odchodom do práce kŕmil statok
Týždne nám leteli a ani sme sa nezazdali ako spŕchlo farebné lístie zo stromov a prichádzala zima. Taká pravá, kalamitná a tváre štípajúca. Rána na autobus boli chladné, sneh padal a pribúdal, my sme sa snažili stále udržiavať rovnaké tempo aj cestičky na ranný autobus. Rozdiel nastal iba vo viditeľnosti, keďže svitanie bolo v zimách o piatej ráno v nedohľadne. Skoro ako autobus, ktorý parkoval za priehradným múrom. Dostať sa až do tepla autobusu po takej 45 minútovej pešej túre malo malý háčik. Priehradný múr bol oplotený a bránka, ktorá odomykala cestu , zamknutá. Každá ráno sme museli prehupnúť cez bránku. Hop...Rexo ma vždy „odprevadil“ až po priehradný múr, vždy počkal, kým preleziem šťastne! bránku a rozbehol sa späť domov. Pre ocka (ako vravieval) to bolo znamenie, že som v poriadku.
Zdalo by sa, že rána sa budú podobať cestou do školy ako vajce vajcu. Aj keď raz štípal mráz, inokedy zavíjala meluzína okolo mojich uší, inokedy zase sneh iba tíško padal a padal. ...Ale jedno sa mi vymklo z bežného časového aj životného stereotypu. Jedno krásne, zimné, februárové, utorkové ráno. Utorok, keď Hanka mala voľnú hodinu.
S vedomím, že dnes pôjdem skratkou ponad naše horárničky na „vršku“, kde bývalo šesť rodín, svižným krokom som započala pamätný deň. Rexo behal vôkol mňa , niekedy zabehol aj hlbšie do hory, ale vždy pobehoval s nosom pri zemi nablízku. Horárne mi ostali za chrbtom a ja som sa ponorila do tichého lesa, ktorý osvetľoval iba nádherný spln mesiaca. Tichom a zimným ránom sa rozliehalo iba vržďanie snehu pod mojimi nohami. Cestička bola už týždeň bez nánosu nového snehu, zato svetom vládol mráz, ktorý si dal záležať na poriadnom mínusovom stupni. Svižne z prvej lúky cez malú kotlinku na druhú, ktorá bola v lete zdrojom potravy pre náš statok. Dva hektáre lúky , krásne zvlnenej kopčekmi, malou rovinkou. Tam sa začali moje prvé „kroky“ na lyžiach, tam som trávila leto pri sušení sena, tam voňala tráva domova. Tam sa za jesenných nocí pásavali stáda jeleníc s majestátnym dvanástorákom. Tam som sedávala a počúvala rady od ocka horára, lesníka. Tam ma naučil nebáť sa prírody, tam mi rozprával ako jej veriť a neveriť...Ako sa jej naučiť rozumieť.
Ani som sa nenazdala a kráčala som popri priehrade po dlhej ceste, keď som v myšlienkach prichádzala k miestu, ktoré sme my miestni volali kotlina pri tretej lúke. Hustá mladina lemovala kotlinu vedúcu na chodník ku krmelcom. Vždy som mala rešpekt pred týmto miestom, lebo kotlina spájala cestu okolo priehrady s hustým lesom. Od nej začínal strmý zráz pod skalnatým úbočím pod hornou priehradou. Všetci sme vedeli, že tam je domovina všetkej možnej zveri, ktorá je v týchto horách. Veľakrát nám počas zimy skrížila cestu líška, ktorá sa bola napiť vody v priehrade. O vysokej zveri nehovoriac. Vedela som z rozprávavania sa lesníkov a susedov, že tohoročná tuhá zima priviala do našich končín aj iných obyvateľov lesa. Vedela som, že vlky sú na slovenskej strane a sú premnožené. Vedela, že stretnutie s vlkmi je veľmi zriedkavé... až do môjho utorkového rána pred rokmi.
Rexo zostal stáť uprostred cesty, hlava mierne zohnutá, ale nevetril. Vôbec sa nepohol. Kráčajúc vpred som došla až k nemu s otázkou , čo sa deje. Ani na mňa nepozrel, bol ako zhypnotizovaný. Zažartovala som, či sa zľakol líšky, ale v tom momente som stuhla aj ja. S Rexom pri nohám mi stuhla aj krv. Z kotlinky tíško a ladne pribehla svorka asi ôsmich vlkov. Nevšímajúc si nás pobehovali okolo nás v okruhu 10 metrov a najväčší z nich, zrejme vodca sa postavil predo mňa a Rexa. Stál tam pár metrov a zadíval sa mi do očí. Jeho zelené oči si zapamätám navždy. Mierne sklonil hlavu, mierne vyceril biele zubiská a pozeral. Nikto z nás neurobil ani jediný pohyb. Rexo sa mi pri nohách chvel a chvost mal vtiahnutý medzi zadnými. Ja som asi nedýchala, len mi išlo roztrhnúť hruď od ľaku a búšenia srdca. Pár metrov predo mnou stál statný šedosivý obrovský vlk. Stál na jeden vlčí skok...
Pohľadu vodcu som neuhla, len srdce bilo na poplach. Vedela som, že teraz mi nepomôže nič. Ani moja dôvera k prírode. Tejto situácii vládol obrovský šedý vlčí samec so sklonenou hlavou a vycerenými zubami. Ostatní len pobehovali vôkol, akoby sa ich táto chvíľa vôbec nedotýkala... Stáli sme a hľadeli si z očí do očí... Dodnes neviem ako dlho, ako krátko, čas nemal šancu. Zrazu vodca hlasno zafŕkal, zatriasol prudko hlavou a v tom okamihu všetci odbehli do kotliny späť. Ostalo po nich len ticho lesa, jasný svit mesiaca vôkol na hladine zamrznutej priehrady a moje srdce. Hlasné bum- bum. Na nič iné sa moje prekvapené telo a myseľ nezmohla.
Uvedomila som si, že Rexo pobehuje a oňucháva ich značky a stopy, ale nerozbehol sa preč. Uvedomila som si taktiež, že sa potrebujem dostať so školy. Rexo len vždy zdvihol hlavu , pribehol ku mne až som sa pohla zase v ústrety škole a novému dňu. Začiatok som si ani vo sne takto nepredstavovala.
Nepamätám, aká bola zvyšná cesta za bránku, ako som zdolala zvyšné dva kilometre na autobus, ako som prišla do školy... V mojej mysli mi ostali len veľké zelené vlčie oči hľadiace do tých mojich . Tiež zelených. Ani ma nenapadlo rozpovedať niekomu tento príbeh, hlavne nie ockovi, lebo som vedela, že by som sa tým odsúdila znova na internátny život. Bez pripomienok. Môj utorok sa skončil neslávne, v žiackej pribudli dve pätorečky, nakoľko som nebola schopná vnímať realitu. Tú som začala vnímať až po ceste domov a vkročením na známe miesta domoviny, uprostred podtatranských hôr.
Večer sa u nás zišlo pár ockových kolegov, v kuchyni debatovali o nutnom odstrele svorky vlkov, ktorých objavili v blízkosti horární. Nikto z nich netušil a nepočul moje búšenie srdca pri spomienke na mesačné februárové ráno pri priehrade. Veľmi dlho o tom nik ani nevedel. Prvý bol môj manžel. Druhým bol časopis, ktorému som pomocou písmeniek vyrozprávala svoj životný okamih. Skutočný so skutočne šťastným koncom. A teraz ste to VY...
V ten osudný večer som rozmýšľala, čím som si zaslúžila pokračovanie môjho života, čím som uspela pred touto skúškou. V hlave mi vírili ockove slová...“dôvera prírody a láska k nej sa Ti odplatí“.. Bola to najkrajšia odmena od prírody. Dar žiť.
Ocko sa pravdu dozvedel až z písmeniek časopisu, na ktorý ho upozornila moja kamarátka Hanka. Slová neboli potrebné, moje objatie a vďaka, ktorú som mu písmenkami venovala na konci priznania, ostáva stále rovnaká. Aj po tých 25 rokoch.
ĎAKUJEM za nádherný život v horách. ĎAKUJEM za dôveru v moju silu života.
Komentáre
Zvládol som to
Viky, však som takmer nedýchala, keď som to čítala, tak som sa bála...
Viky,
Altánek
Zuzka
he he ;) tu asi prianie " nápodobne " neobstojí ;))
Macko
Altánku
Viky, zatiaľ dýcham... Nadychujem sa aj vydychujem.... Aj páčim,
Viky, určite sa tam vyberiem.
zuzka
Macko
Viky, prídi, pozri, pomôž prevychovať, ja Ti za to dáku rozprávku
Zuzka moja...
Súhlasím,
Svet je plný krás a neopakovateľných scenérií, no ten pocit tam nikdy nemám taký, ako tam, kde ma to spája so spomienkami.
presne takto
Teší ma, ak ma niekto počúva...číta... nie každému sa podarilo doiahnúť a prežiť tieto "jednoduché méty"...
Viem sa do toho čo píšeš, úplne vžiť,
lan sa teraz
Dúfam, že sa zatúlaš okrem Č. Váhu aj na moje spomienky nabudúce... teraz je to zriedkavešie... ale veď to poznáš sám...jar a blížiace sa leto:)
Tak dobrú noc a ďakujem...za všetko.
Dobrú noc !
Vikyyyyyyy! Aj ja dávam dobrú noc!
wow ;)
Krásne, nádherné... si skvelý rozprávač, Viky...
Želám Ti krásny deň. A čo na tom, že u nás prší... Možno u Vás nie... :-))))
pacilo sa viki...
viky..srdce mi búši..a..v očiach štípu slzy dojatia..
Pekný príbeh...
A mna Rozpravka vola ze Vlčisko
Pekne spísaný zážitok,
Tak to by som urobil ja. Ahoj a píš ako to bolo ďalej. Som samé oko.
Viki, nadherne....
z tvojich clankov som citila, ze si dobry clovek, vynimocny clovek, uprimny, laskavy, s vrecom humoru.
Teraz sa mi to este viac potvrdilo. Ked aj vlk to pochopil...
Em
Marti
yoss
Elli...
Rusalka
Believerko...
pechus
na druhú stranu..myslím, že mi ten vlčisko dal aj svojim správaním veľmi veľkú poctu... takže som asi väčší vodca a samica, ako má byť... pred ktorou aj statný samec zdrhne:))))))
Hanka
Ja som sa o tom potom doma rozprávala (už keď som to publikovala) s ockom... Vlk nikdy nezaútočí bezdôvodne, vraj sme sa obaja ocitli v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste...len sme sa náhodne stretli...asi sme boli všetci šoknutí, čo ten druhý tam robí?! Chvalabohu neboli vlčkovia hladní:)))))).... ale vtedy som mala hlavne vrece strachu... a ostatné TVoje pochvaly...ďakujem, snažím sa :)) Prajem pekný deň.
Vikina,
u nás pod horou je veľa medveďov, ale i vlkov.. ale toto stretnutie by som asi neprežila ...
pirátka
s medveďmi je to horšie...i keď...ocko všeličo narozprával.
Vikiiiii, dakujem :-))))
Miško
tak Ti prajem krásny deň, týždeň a verím, že sa zase niekde vo virtuáli stretneme:).. ďakujem aj za Maca.
Viki
Si z horárne a otec bol lesník... Aj keď ti otec stretnutie dobre vysvetlil, myslím si, že tvoje stretnutie s vlkmi nebolo náhodné. Vlci o tebe vedeli. Prišli sa ti ukázať, pretože si si tam zrejme nevšimla vlčiu pachovú alebo zrakovú stopu a narúšala si im ju pravidelne. Boli ťa upozorniť, že je to teraz ich teritórium a máš to rešpektovať. Neprišli ťa napadnúť. Ak by to boli chceli, neprežiješ to. Bolo dobre, že si zostala stáť a neurobila žiaden agresívny pohyb. V určitom zmysle je to dosť významný druh ocenenia a uznania tvojej osoby zo strany vlkov.U deda, keď sme v lese pozalamovali vetvičky, okolo domu v lese, vlci nikdy tú hranicu neprekročili. S vlkmi sa dá žiť, len im treba aspoň trochu rozumieť a vzájomne sa rešpektovať. S vlkmi to ide to omnoho lepšie, než so zlými ľuďmi.
jan
Viky, teraz nebudem preháňať...
Moja prvá reakcia...
Takže z toľkého vzrušenia sa aj chybičky "vloudili":
"To, že SI o tom písala aj do časopisu, vôbec nie je prekvapivé... ...
A to čo MA napadlo ...
Veru dovera
Dobru noc a zivot bez dalsich stretnuti s sedym vlkom, teda okrem toho co spomina Donutil :-)
Marti
:-)))))))))))
tak veru viky :)))
aj keď neviem, ktoré správne miesta boli teraz na mysli ;)))
Em
VLCEK
Ja som take nieco podobne nikdy nezazil,pravdupovediac ani si nezelam Dlhu dobu som zil v malej dedinke obklopenej lesom a poliami. Autobusove spojenie sme mali niekolkokrat denne s mensim mesteckom. Zimy byvali neuprosne v horach sme sa ako deti casto tulali,ale najvacsiu zver aku som kedy postretol bol dobre vykrmeny diviak... a velakrat ma diviak vystrasil.. Co ine sa asi skryvalo v nasich nedalekych horch tazko povedat...
Jan