vikina

Chlapi, neslintajte...skôr budete mať kuracia na čínsky spôsob, ako tie pravé, ženské vo svojich rukách.

Sme proste Bohom obdarené stvorenia, pretože som niekde čítala, že za všetko môže On. Vraj Adam bol sám a potreboval družku, tak mu On prirobil niečo z rebra. To rebro muselo byť poriadne veľké, nakoľko niektoré z nás sú tým „darom“ obdarené až moc. Ale nie ja.

Vo veku, keď som ešte nevedela „na čo to mám“, začali sa vytŕčať do sveta moje „čerešničky“. Podľa stupnice môjho muža a jeho spolubojovníka z výšky „Á“čka..(ako hľadám, tak hľadám, kde nič, tam nič). Jasné, čo napadne mladú „žabu“. Len pekne ohnúť svoje ramená, schovať  a pokračovať ďalej v započatom  živote.

Ale roky pribúdali, ramená sa darmo snažili a moje oči postrehli, že opačné pohlavie sa častejšie obzerá a snaží pozrieť medzi tie ohnuté ramená... Však, reku, nezaškodí trochu sa vystrieť... a tým to začalo! Vystieranie ramien bolo väčšie a väčšie, až boli po mnohých náznakoch Adamov, vystreté na doraz. Neostalo len pri náznakoch, aj reči pribudli. Hlavne postarší to komentovali dosť šťavnato. Nevadí, zdvihli sa nielen plecia, ale aj sebavedomie.

Tak som si zvykla. Na dar od Boha. Na to, že neostalo len pri rečiach, ale postúpila som skúsenosťami aj do lepších levelov. Využiť, čo Boh dal. Robilo mi to celkom dobre. Veď si nenahovárajme, ženy, či máme  typy  „ako hľadám, tak hľadám...“, alebo „bože uchovaj“, že nie sme na tie naše prednosti pyšné??? A máme to rady...Obdiv, myslím!

Prišlo však aj iné obdobie. Z obdivu a vystatovania sa, stali sa z mojich pevných, lákavých (už len pre zákonitého) „B“čok ...stali sa z nich „dojné kravy“. Zvykne sa im „nadávať“ všelijako...kozy, bomby, hučáky,...Tie moje boli zrazu za dosť krátky čas „dojné kravy“. Neviem, ako pre koho, ale pre mňa je 9 mesiacov, keď som sa stala matkou, strašne krátky čas. Oproti dnešku. Dojné kravy dojili moje deti, deti vydojili, čo „vydalo“ a potom hold dievča, staraj sa o svoje dary od Boha. No tak Ti pekne ďakujem Pane Bože!! Čo už s nimi??

Ramená som vystierala, až ma chrbtica bolela, míňala ťažko mužom zarobené peniaze na košíčky „puš“, aj „nepuš“, aj s kosticami, aj bez. Bože, tak teraz buď múdry, bez tých všetkých „puš“ a neviem čo ešte... Tvoj pôvodne dobrý úmysel a dar bez pomôcok vyzeral ako uši kokršpaniela.!!!

Pán Boh nepomohol, pomohla vôľa, športovanie do úmoru a múdrosť vekov. Z dojných kráv zmena na uši kokršpaniela,  z nich na zvodné „macáky“,...to už je už veľmi blízko ku  konkurencii kúzelníka svetového formátu, Cooperfielda. Síce uznávam, pomáhajú im aj „puš, aj kostice, ale je to super pocit obliecť si priliehavé tričko a vyraziť von. Napríklad pešo krížom cez polovicu Bruselu do školy po nášho syna.. Včera. Konečne a zase v slnečný deň. Všetko je vysoko. Aj moje B-čka v dobrej forme, aj sebavedomie, aj slnko na obzore. Len nechápem, prečo mi všetci dávali prednosť na prechodoch, veď ja počkám. Času dosť . Ale ten pán, ktorý sa príliš okato zadíval v metre do môjho hlbokého výstrihu a zabudol pritom vystúpiť na svojej stanici...ten mal už menej času. Hlavne, keď dostal poďakovanie za obdiv v našej rodnej reči:

Jeho čas sa skrátil o jednu stanicu metra. Neviem, čo má doma?? Možno „ako hľadám, tak hľadám, kde nič, tam nič“...