Pod našim rodným „vŕškom“, ako sme nazývali kopec, kde sa nachádzali všetci obývané horárne, sa rozprestierala veľká lúka. Od nepamäti nazývaná Vzorná. Dnes je už pod vodou. Ukrýva sa pod hladinou prvej prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh.
Športovejšie nadané „čiernovažské“ deti sme chodievali na Vzornú hrávať v lete futbal. Okrem zbierania čerešní, čo lemovali cestu ako vojaci. Detí z tých pár horární nebolo veľa a prevažovali dievčatá, ale nám to vôbec neprekážalo. Schádzali sme sa na vyrovnané futbalové súboje skoro pravidelne. Všetko by bolo ako má byť, keby v jednom mužstve neboli iba traja a v protimužstve samé dievčatá. Mne sa to z pozície brankára zdalo ako poriadna dvanástka. Základ nášho trojčlenného mužstva som tvorila ja, brat Števo a susedovie Brešo. Oproti sa vo veľmi rezkom pobehovaní javila hlavne moja staršia sestra Majka a jej kamarátka Janka. Postupne pribudli aj všetky dievčatá od susedstva, ktorých bolo doma päť dievok. Zabudnite na nejaké pravidlá, tie sa totižto nestihli ani určiť a už bola lopta v hre. Moji dvaja obrancovia a útočníci v jednom mali dosť roboty, aby sa dostali počas hry k lopte. Hlavnou aktérkou v protipoli bola samozrejme Majka, keďže vedela veľmi dobre trafiť v rozbehu a poriadnou silou nielen loptu, ale aj holene svojho brata a suseda. Ja som sa v bránke mohla snažiť, koľko som chcela, neférové góly padali za môj chrbát ako hrušky zo stromu na jeseň. Ale iba do času, keď si moji spoluhráči „gentlemani“ povedali dosť! Holeňové nálety zatrhli po prvej desať minútovke! Števo na jednej strane, Brešo na druhej a bolesť, nebolesť...chlapci začali hrať ako sa na chlapský futbal patrí. Dievčatá, nedievčatá... od teraz sa lopta nachádzala viac na nohách Števa a Breša . Milé dievčatá nestíhali kopať ani do vzduchu, ani do kolien, nič im už nepomohlo.
Určite prehrali aj za mojej pomoci, pretože si pamätám veľkú poctu od chlapcov, keďže sa mi úspešne podarilo zmariť pár „babských“ útokov. Asi preto teraz patrí futbal k mojím obľúbeným športom. S mojimi vlastnými deťmi. Hrdá som dodnes na to, že som bola členkom nielen víťazného mužstva, ale hlavne chlapského.... Odvtedy som bola pod večnou ochranou mojich spoluhráčov, kdekoľvek a pri akejkoľvek činnosti a udalosti na Čiernom Váhu.
Pod záštitou tejto dvojitej ochrany som ostala do neskorých čias. Usadlíci a rodičia si nás pamätajú taktiež ako „troch tankistov a psa“ Tank sme si naozaj postavili na podvozku zo starého detského kočiara, obili sme ho pevnými doskami, ktoré sme potajomky ukradli z dielne nášho ocka. A pes? Vlčiaka Baka... toho sme si pri generálke prepožičali od Brešovcov a popruhmi priviazali k tanku. Ten nás potom ťahal dolu vŕškom, pokiaľ sme sa nezastavili v niektorom z kríkov, alebo v potoku. Takto sme sa vozili s veľkým hrmotom, pripravený na ďalší „útok“ na kríkových nepriateľov. Netrvalo dlho a za chrbtom sa nám znenazdajky objavil náš ocko. Najprv pokrútil uznanlivo hlavou nad šikovnosťou chlapcov, potom si skúmavo začal obzerať materiál, ktorý mu bol veľmi povedomý. Nakoniec sa tíško opýtal: „A odkiaľže máte chlapci takéto latky?!“. Museli sa tankisti veru priznať. Priznanie pravdy spôsobilo viac rozruchu v tichom údolí. Zase to počula aj Brešova mama. Chlapci vzali ockovi materiál na stoličky pre jeho sestru. Bodkou v tomto neúspešnom bojovom ťažení som bola ja. Ticho ako myška som po ockovom úvodnom zabohovaní vyšla z tanku von! S víťazným úsmevom na tvári. Farba ockovej tváre sa stala bledšou a už len slabo s výdychom dodal: „To ste jazdili dolu kopcom spolu s ňou??“...Osobne som vôbec v tom veku (mala som asi 6 rokov) nepovažovala za „hriešne“ voziť sa na "obrnenej" káre dolu strmým kopcom... veď čo sa mi mohlo asi stať? Keď som mala takú dobrú a zodpovednú ochranku ?!
Len dnes viem, aký strach prežíva rodič pri fantázii svojich detí a ich hrách. Verte, moje telo nebolo dodnes poškvrnené jedinou zlomeninou a fandím si, ak poviem, že polovicu života mám už za sebou. Porekadlo tvrdí: ...ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! Alebo to bol ten dostatočný a stály prísun vápnika z mlieka od našich kravičiek...??? Komu to mám vlastne poďakovať???
Komentáre
najprv pochválim obrázok
teide
šikovnosť ostáva navždy, nie??
... a ako Dianka?
aha..sa poopravím
Postaršie rúčky sú samozrejme postupom času šikovnejšie a šikovnejšie :)
Dianka bude ;)
si počkám:))
nech Ti prsty cvakajú :)
:) skvelé spomienky viki
diuška
a díky:))
:)
tieto tvoje sloňopamäťové písmenká
boli...
no dobre
pekne spomienky:)
svetluška
Dia, pekne sa to číta...
no viki,
SNENIE
aj pekná fotografia..odkiaľže to je fotené a kam?? v hlave sa mi pripomína "v slovenských dolinách " :-)
zaujimave a vesele detstvo si mala Vikina
blueman
Always