vikina

Každý deň sa prebúdzam do náruče nového poznania.   S otváraním ospalých viečok ani netuším, čo príde.  Aká náruč  ma dnes čaká??.. usmiata, tmavá, silná, či  zraňujúca...? Náruč môjho  rána  je ako rozliate farby dúhy. Náruč môjho rána  sa mení ako počasie v apríli.  Stačí sa prebudiť...  Pre mňa deň začína ránom.  No boli detské roky, keď som sa budila  obedom, či  jednoducho vôbec... Neviem, aké dobré, či zlé dieťa rodičov som bola, kým ma nosili na rukách. No od doby , čo chodím po vlastných, sú pre mňa rána spomienkou na tisíce  šibalstiev, či tlčúceho srdca, alebo jednoducho návalu hnevu. Z polovice aj detského plaču....

S pamätou vraj problém nemám,  tak si  aj dnes  šťastne zaspomínam hlavne na prázdninové rána môjho života. Kto nemal rád prádzniny??   Začínali  dlhým a výdatným spánkom.  Môj spánok  bol výdatný ( a dodnes je) ak  má číslo desať.  Hodín..:) Dnes som si spomenula a s úsmevom  povedala: " bejvavalo dievča, bejvavalo"...Ale dobrovoľne.

 Detské rána a prázdniny. Moja mama nikdy nepracovala.  Nepracovala pre štát, za peniaze.  Ako si pamätám, bola Matkou na plný úväzok. Zadarmo a za pekné slovo. Za lásku. S láskou nás budievala a   robila raňajky.  Každé ráno, nielen cez prázdniny. Aj v tie rána, keď som sa budila na štebot vtáčikov lietajúcich v našich horách. Slnko bolo už vysoko na obzore.   Lenže moje prázdninové  rána  boli pracovné.  Vtedy bola  pre ma náruč rána tmavá...Vstať,  zjesť raňajky od mamy a letkom na lúky... Nie za kvetmi, či  kamarátkou, alebo chytať motýle?!..  Júlové rána  patrili sušeniu sena. Vtedy som to nenávidela,  bola to pre mňa  ranná mora. Častokrát som v hneve čítavala písomné príkazy  smer lúka. " Jedno roztras, druhé na obed prevráť  a večer zhrabujeme  suché. Zariaď povoz, nachystaj  hrable, namoč vidly a kúp pivo pre kočiša,  pooberaj aspoň tri kriaky tých dozretých  čiernych ríbezlí"... Bŕŕŕ´.  Mama sa vždy krútila okolo sporáka a pot od horúčavy z kachlí, či z vonku jej  tiekol cícerkom po chrbte a spánkoch.  Letmo sa vždy na mňa usmiala, podala mi  konvičku s vodou a chápavo kývla hlavou.  Na tieto rána som nikdy nezabudla.

Dnes by som ich  chcela  prežívať  s radosťou.  Dnes, keď sa  budím  na rinčanie kosačky a na vôňu pokosenej trávy pod balkónom, štebot susedovie kanárika  v klietke, štekanie   malého zúrivého psa opodiaľ a ticho v byte. Dnes, keď  už nemám mamu, ktorá by mi pripravila  chutné raňajky s láskou. Dnes, keď nemám ocka, ktorý by mi napísal pár slov na papier... a ja by som ich dnes veľmi rada splnila...  Dnes už mám vlastné rodičovské povinnosti.  Dnes sa budím do slnečného rána a  iba spomínam.

Na moje prázdninové šťastné detské rána,  keď som túžila byť mestským dieťaťom, závidela  prázdniny kamarátkam v okresnom meste, ich  voľno, ich výlety po domovine, či  po svete a závidela som im každúčké ráno. Ráno, keď náruč života  otvorila knihu dobrodružstiev  a záhad. Mesta...

 Žiadne ráno  nie je rovnaké..   Tie prázdninové majú príchuť leta, slnka, či letnej búrky.  Tie  dospelácke majú príchuť  novej lásky,  zobúdzania sa vedľa milovanej osoby.   Životných túžob, prianí a plánov. Taktiež  pachuť bolestí a sĺz...Tie dospelé  chuť spomienok a rád...

Moje   terajšie rána sú pre mňa  zamyslením.   Náruč, do ktorej  ráno , čo ráno otváram oči má chuť ticha. Jemného bozku s prianím pekného dňa. Ticha , ktoré si vychutnávam cvičením.  Návratom k jóge som  vrátila spomienky.   Každé ráno, už tretí týždeň sa vrátim o pár desiatok rokov späť, cítim znovu vôňu pokosenej trávy na našej  lúke,  vidím znovu  všetkých, čo tvorili  moje prázdniny rok, čo rok,  za šťastného , závidenia hodného detstva. 

S každým nádychom a výdychom som znovu dieťaťom.  Znovu prežívam prázdniny,ale už vlastných detí.   Vstávam, zacvičím, predýcham, v duchu zaželám všetkým pekný deň a život ubieha ako rieka, ktorej žiadny pramienok netečie rovnakou cestou dvakrát. Chcelo by to len načrieť do dlane pár priezračných kvapiek...

Končí júl a u nás by sa chystali dožinky. Nastali by iné rána. Spánok  a  sezóna dubákov a malín, čučoriedok a výletov. Ráno, čo ráno by som vzala  košík do ruky, obula vysoké galoše a túlala by som  po hlbokých dolinách. Spievala si do kroku, ale aj na vyplašenie  divej zveri. Cestou domov by som  postretla suseda, zeleného od závisti nad mojou "korisťou".  Do  neskorého večera sedávala  s ockom na schodoch a popri rozprávaní krájala  kvantá dubákov...

To boli moje šťastné rána. Dnes sú rána o inom šťastí.   Neľutujem ani jedno  ráno v mojom živote.  Aj tie čierne, čo priniesli bolesť a hlbokú ranu na srdci sú prínosom.  Uvedomením, ako vysoko si vážiť  každé svoje ráno. Všetko, čo prinesie sa zajtra stane spomienkou.

.. a  teraz už len pekný deň...:)