vikina

 " Dobré ránko,  vstávame..."

  Takýto budíček sme počúvali  často. Ja  a moji traja súrodenci. Každý víkend, ale tento bol  niečim výnimočný. Bol deň pred štedrým dňom.  Z vyhriatých  postelí postupne vstalo štvoro detí a  hlasným dupotaním po  schodoch zbehlo do  kuchyne. Ocko sediac za stolom len očkom spočítal svoje ratolesti, či  všetky uposlúchli jeho  volanie.  Mamka so svojím  úsmevom položila na stôl  čajník  čerstvého  mätového čaju a plný tanier pečených chlebov vo vajíčku.

" Dobré ránko prajem ... vyspatí??Takže po raňajkách  môžeme ísť, dobre?"   stačilo len týchto pár slov, aby sme sa  predháňali a  čakali, koho si toho roku vyberie ocko za pomocníka. Na hľadanie   vianočného stromčeka.  Záležalo na  dobrom  a veľmi, veľmi odddanom pohľade prekypujúcim  vernou láskou.  V boji o prvenstvo  sme nakoniec ostali len ja  a sestra Majka.  Brat  ako správny, nikdy sa neponižujúci  chlap vstal od stola s chlebom  v ruke a dobrovoľne  si zvolil funkciu zásobovača dreva do celej horárne.  Staršia sestra  Hela  uprela oči na mamku a vedela, že niekto musí byť aj  pomocníčkou gazdiny. Horáreň je  veľká a Hela mala zo všetkého najradšej, keď všetko voňalo čistotou a poriadkom.  Ja s Majkou sme jej rozhodne v tom nemienili  brániť a tak sme len láskyplne očili na ocka svoje  zelenkavé oči a čakali, ktorá to  dnes vyhrá. Nakoniec najlepší prosiaci  výkon podala Majka.  Pre mňa  nastali hodiny leštenia  všetkých pohárov a celej  našej obývačky, kde  sme  slávili  každoročne Vianoce.  No zároveň množstvo voľného času, ktorý som samozrejme strávila s naším psom  Rexom.  Musela som predsa skontrolovať všetky chodníčky  v okolí domu, ale aj v širšom okolí...  skontrolovať, či všetky chodníčky  sú dostatočne dobre odhrnuté od snehu, či  vtáčiky majú krmítka plné, či   naša mačka Mica  má plnú misku mlieka, či ... jednoducho musela  som obehať všetko, všetkých,  až potom som navstúpila do obývačky.  Zasnežená, udýchaná, ale  usmiatá a spokojná...

Veľká izba s kachľovou pecou v kúte,  veľkým diváňom a fotelkou  pri jednej  stene. Na opačnom konci  pár skríň, v ktorých sa  tiež schovávali darčeky od Ježiška. Každý rok  som ich  vždy dokonale prekutrala, aby som bola v predstihu s prekvapením. Nikdy sa mi nepodarilo v predstihu  vedieť, čo  mne, alebo iným Ježiško donesie, mal  dobrý skrýšu. Najviac času mi však zabralo  upratať, naleštiť a pripraviť  sekretár, sklený, plný pohárov, čajových  šálok, táciek a kníh.  Všetko vybrať, všetko vyleštiť a vrátiť  spať.   Uprostred izby sa  rozprestieral  mohutný  stôl pre šiestich.  Od rána sa v obývačke  kúrilo, z pece sálalo príjemné teplo a vôňa  smrekového dreva.  Brat sa mi postaral o  muziku,  vedel, že samota a ticho Vianociam nesvedčia. Tak som za  pomoci útulného tepla z kachľovky a hudby  z rádia leštila, utierala a chystala stôl pre šiestich.  Pre šiestich obyvateľov  veľkej, drevenej horárne. Uprostred hlbokých zasnežených hôr, tam, kde  ako sa vraví... líšky dávajú dobrú noc. Z  veľkého komína sa valil dym, v izbách boli plné  "kastičky dreva", všade  bolo teplo a  voňavo. Na stole  sa objavili mamičkine  kokosové rožky s medovníkmi, všetky izby svietili šikovňosťou  Helenkiných rúk,  na dvore pri drevárni  stál vysoký zasnežený smrek, vybratý Majkou a ockom z množstva smrekov v lesoch. Hrdo pripravený zaujať  pozíciu najkrajšieho symbolu Vianoc. Večer v horárni zavládla  pohoda a pár dobrých ľudí sa zišlo v kuchyni,aby si navzájom  susedsky popriali  krásne a  Bohom požehnané sviatky.  Kuchyňou znela vrava, smiech a nad všetkým týmto vianočným svetom  tíško padal ľahký sneh a  prikrýval  obydlia, stromy i celý život v horách pod ľahkú snehovú perinu.

"Dobré ránko, vstávame,  však sú  tu Vianoce"   

 Slová, ktoré  vystrelili do života na horárni štvoro detí zpod  páperovej  periny do vianočného dňa. Plného  pohody,  príprav, vôní a radostného očakávania darčekov.  V kuchyni mamka opásaná  čistou bielou  zásterou,  vlasy upravené do slávnostného  dňa a jej  nežný úsmev. Na peci už bublotala kapustnica,  na  stole ležali rezne pripravené na večerné opekanie.  Uprostred  váza s ozdobenou  vetvičkou z jedličky,účinkom  tepla rozdávala vôňu, ktorá sa nemysliteľne spájala iba s Vianocami.  Štyri taniere s malým kúskom vianočky, štyri hrnčeky čaju.  Z vedľajšej izbičky z  televízora zneli rozprávky, ktoré sa vysielali iba na Vianoce. Popoluška a jej  oriešky,  Nastenka  a jej macocha,  ruské kreslené rozprávky plné  dobra  víťaziaceho nad zlom.  Okná zatiahnuté oparom, teplo z pecí zmiešaným s treskúcim mrazom z vonkajšieho sveta.

Z chodby sa ozval buchot, pretože náš symbol vošiel  do horárne. Bol to zvuk, ktorým nenávratne začínal Štedrý deň.  Spolu s  vinšovaním všetkého  dobrého  vstúpil ocko do  obývačky s dvojmetrovým smrekom mokrým od snehu, ktorý striasol akurát  zo svojich vetví. S ním vstúpila do obývačky  ozdobovacia čata.  My tri sestry.   Mohutný smrek sa pod  našimi rukami v priebehu  hodiny stal najkrajšou časťou obývačky. Teplý vzduch z neho odvial smrekovú vôňu a tá sa začala postupne šíriť celou izbou.  V peci sa okolo druhej prestalo kúriť, ocko vstúpil do izby s kúskami  vetvičiek z jedličky a  tie  hodil do posledných uhlíkov  ohňa.  Ihličie  z jedličky hlasno zaprašťalo a vzbĺklo.  Posledný plameň ohňa vychýchol do izby jedľovú vônu a skončil svoje dnešné poslanie.

 Štedrý deň na horárni  dýchal nepísanými tradíciami, ktoré sme postupne  preberali  od rodičov. Pôst od rána sme ako deti  trávili von, v hlbokom čerstvom snehu na sánkach. Alebo  odhrňaním snehu z  chodníkov za  veselého vzájomného  obhadzovania sa sypkou nádielkou z oblohy.   Len občas prešiel okolo nás  ocko s náručou dreva  do domu.  Niekedy sa ušlo z nádielky aj jemu... S pribudajúcim  šerom,  ktoré prichádzalo do hôr skôr ako na  nížine,  postaral sa gazda  s bratom o statok. V horárni  bolo počuť  splašené  behanie po schodoch, zháňanie sponiek,  šiat, topánok, siloniek, pretože štyri ženy  v rodine  musia byť   na večer krásné.  Neskôr muži  zasadli v bielych košeliach za stôl a zapaľovali sviečky. Posledným úkonom v kuchyni  bolo rozhodenie jedľového ihličia na  rozpálenú platňu sporáka. Otvorenými dverami sa do celej horárne rozšírila zmiešaná vôňa ihličia  a  živice.  V horárskej rodinke  sa oficiálne začal Štedrý večer.

 Mamka ponosila na malý stolček všetky jedlá štedrej večere,  utrela pot z čela, odpásala  svoju bielu zásteru a  ako posledná  zasadla k štedrovečernému stolu.  Ako symbol rodiny  zasadla k stolu posledná, no počas celej večere nesmela od stola vstať.  Prinášalo to rodine istotu a  mama bola predsa zázemie, pokoj, istota v každej  rodine.  Na obsluhu mala tri šikovné dievky. 

Šesť ľudí jednej rodiny zoplo ruky v modlitbu a  poďakovalo  Bohu za  dary, za  zdravie, za celý rok života. Spoločne  si navzájom riekli prianie šťastných sviatkov a za blikotu ozdobeného dvojmetrového stromčeka začalo sláviť oblátkou, medou a cesnakom sviatok narodenie Ježiša Krista.  Z každého jedla štedrej večere sa kúsok  nechal na tanieri, taniere ostali  v izbe a  nikdy sa riad nesmel umyť do budúceho dňa.  Aby bolo štedro aj o rok.   Zo zvyškov potom  gazda navyberal pre každého tvora  gazdovského dvora.

 Za príjemného tepla, vôňe a  pohody, ktorá  vládla z tejto časti  horárne v Štedrý deň , zneli  po večeri často príbehy  z ockovej mladosti, či zo  spoločných chvíľ  rodičov detí, ktoré  počúvali a nedočkavo čakali na rozbaľovanie darčekov. Popri  zaujímavých, úsmevných aj beťárskych  príbehoch sa rozkrojilo  štvoro jabĺk, aby bolo jasné, či  aj o rok budeme spolu sedieť za týmto stolom. V  miske s vodou  plávali orechové škrupinky .  Za oknami  bolo vidieť  susedné horárne, osvetlené iba  svetlom  vyzdobených stromčekov a  do neba stúpajúceho dymu z  vykúrených  obydlí. Každý obyvateľ osady trávil  pokojné chvíle  tohoto slávnostného večera v kruhu svojej rodiny. V každej   rodine žiarila  spolu so stromčekom, či sviečkami  aj láska a  porozumenie.   Ako hviezdy na nebi.

 " Tak čo, pozrieme sa, čo priniesol Ježiško??:"  týmto sa oficiálne ukončila štedrá večera našej rodinky a ja ako najmladšia som s výskotom  priskočila k darčekom. Podľa  menoviek odovzdala každému, čo mu "ježiško priniesol" a  obývačkou  znelo šušťanie papiera, ktoré skrývalo  velké prekvapenie.   Občas  to bolo ozajstné veľké prekvapenie, občas len malé doplnenie  kozmetiky na poličke, či  nových ponožiek do šuplíka. Ale   ani malé prekvapenie  neubralo na kráse večera, pretože  tento večer bol o niečom úplne inom. Nie o  veľkosti a hodnote darčekov. Vianoce na horárni bol čarokrásny čas,  dni plné vôňí, tepla ľudskej lásky . Ku každému, ku všetkým a s veľkým  nádychom úcty.

 Neskoro večer, ak rodičia oželeli cestu autom na polnočnú omšu, po zasnežených  dolinách do  dedinky vzdialenej 15km od horárne,  nastal čas  uctiť si aj iných , ktorí prispievali k zdárnemu prežitu v hlbokých horách.   Ocko ako najstarší gazda pozbieral zvyšky večere do  misky, vzal chlieb, soľ a vybral sa do maštale.  Nikdy som si to nenechala újsť a  len ticho som obdivovala  ako dal  gazda každému tvorovi  z ruky žrať kúsok chleba posypaného soľou a  rovnakým dielom  rozdelil zvyšky z večere.  Každého tvora s  láskou potľapkal po chrbte,   poškrabkal za ušami  a pred odchodom prihodil  ešte kúsok slamy pod nohy.

Kráčajúc po zmrznutom snehu  sme začuli spievať koledy. Od určitej  doby, kedy medzi  obyvateľov  "vŕška"  pribudli susedia z  "doliny",  bolo tu na každé Vianoce ešte veselšie. Susedmi sa stali ockovi rovesníci z jednej  rodnej dediny, spolužiak z  lesníckej školy a kamarát  z vojenčiny.   Spoločne sa  pobrali koledovať po okolitých  rodinách a zvyčajne sa koledovanie  skončilo  u jedného z nich.  Čo všetko si  tí naši rodičia spoločne vykoledovali neviem,  nikdy som nevydržala s nimi držať krok.   V spievaní!!  Po  tretej horárni ma zmohol zaslúžený  sviatočný spánok vo vyhriatej  izbičke na  poschodí drevenej horárne, pokrytej vrstvou snehu.   V izbičke, kde cez okno nazeral  veľký mesiac a ako dobrý opatrovník  posvietil aj na cestu do  sna.  Do snovej rozprávky o daľšom živote na horárni.

 Kde bolo, tam  bolo... aj na horárni, uprostred hlbokých hôr v zasneženej rozprávkovej krajine  žili, boli a  po dvadsaťtri  rokov  oslavovali Vianoce svojimi zvykmi členovia jednej horárskej rodinky. Najstarší odovzdávali  potomkom zvyky,  lásku a dali možnosť spoznať, že  v rozprávkach je pravda pravdúca a dobro vždy zvíťazí nad zlom. V živote,  aj v srdci.

Týmto Vám všetkým prajem krásne, láskyplné  a Bohom požehnané sviatky. Aby ste  mali vždy  štedrosti a hojnosti  i na stole i v srdci.  Aby ste sviatky  pokoja  a mieru naplnili až po okraj  dobrom a pohodou. Všade, vždy a pre každého...