Keď som sa snažila pozbierať u svojich súrodencov spomienky z detstva na Čierny Váh, (ale hlavne na Teba , starký náš), musím tu „vytrúbiť“, že tento príbeh bol prvý a najživší, ktorý mi Tvoja prvorodená dcéra Helenka pamätala...
V jej živote nastal čas, keď sa mala rozhodnúť o svojej budúcnosti a vybrať si strednú školu. Vôbec to nie je jednoduché, nájsť v 15 rokoch v sebe niečo, čo by jej potom v živote pomohlo sa uživiť a rozvíjať. Odkiaľ sa v nej nabrala túžba byť vojačkou... už nevie asi ani ona. S otázkou... kam? prišla jednoduchá odpoveď. Vojenská škola. Rozhovory s Tebou jej nedávali veľa nádeje, že sa jej tento pubertálny sen splní. Pri veľkých naliehaniach si povedal: „kto chce kam, pomôže si sám“.
Všetci štyria sme boli poriadne tvrdohlaví a čo sme si ako deti zaumienili, jednoducho muselo byť...Helenka si proste zaumienila, že na inú školu nepôjde ani len skusmo. Po dlhých večeroch a debatách medzi dcérou a otcom ste sa dohodli. Rozumne. (ona to dnes uznáva) Dobre, bude vojenská škola, ale... najprv si Helenka skúsi svoje schopnosti na elektrotechnickej škole v Hrádku, v Tesle. Potom snáď, keď dokáže bez problémov zmaturovať, môže si podať prihlášku na Vysokú vojenskú školu v Mikuláši. Dohoda platí!
Helenka prišla v deň skúšok do „tesláckeho“ učilišťa a aby mala snáď dobrý pocit z vykonanej práce, hneď na chodbe sa stihla pohádať s prvým profesorom školy. S poriadnymi nervami a hlavne ubezpečením, že skúšky nespraví a just nespraví. Svojsky prežila prijímačkový deň a vrátila sa spokojná domov. Bola si vedomá, že konala tak, aby splnila síce ockove priania, ale aj tak „budem vojačkou“!!! Netušila nič podozrivého. Iba Ty, starký si už pri jej návrate domov vedel neodvrátiteľnú pravdu. Helenka nech robila, čo robila, skúšky boli v „cajchu“ a z dcérenky bude „tesláčka“. Mobily neexistovali, ale pevná linka v Tvojej kancelárii akurát chladla. Mal si pravdu, bolo ju treba nechať „smažiť sa“ vo vlastnej šťave a zúrivosti. U nej je to prospešné. Výsledok si jej povedal až o pár dní. To bolo plaču! To bolo zaprisáhavania. A tých vyhrážok, že ona všetkým dokáže...“a budem vojačkou a budem“! Darmo. Po skončení základnej školy nastúpila do učilišťa, kde nebola úplne sama. Cestu a dobre meno jej tam vydláždil už starší brat Števo. Skúsený to druhák. Hneď pri nástupe zistila, že pán profesor, s ktorým si vymieňala svoje detské názory ,bude jej triednym. Odpustil jej. Ešte pred nástupom. Ona za to celé roky úspešne reprezentovala triedu aj Teslu v celoštátnych stolnotenisových súťažiach. S bratom zvládli nielen školu , ale aj všetky tieto súboje. Bez vyhrážok, bez prísah. Ako sa vraví...ľavou zadnou. Nebol to až taký zlý výber do života. Dokázala si všeličo v domácnosti opraviť. Ušetrila na opravároch. No mňa nešetrila...aspoň spomienkami.
Dnes je všetko iné... Veľmi rada precestuje päťsto kilometrov z Bratislavy na stretávky so svojimi bývalými spolužiakmi a spolužiačkami. Vtedy je z nej malá školáčka s iskričkami radosti v očiach. Z vyštudovanej Tesly jej ostali iba tieto stretávky. Dnes je všetko iné...Napriek tomu nezabudla poďakovať, však rozhodnutie rodičov je veľakrát správne! V pätnástke to nevidíme...
Na Vojenskú vysokú to už síce nedotiahla, ale priznáva, že ten jeden vojak, ktorý jej láskou zamotal hlavu do rieknutia „áno“ úplne stačí? Ak nie, tak má ešte švagra vojaka... Zdá sa mi, že aj bez vysokej školy je Hela profesionálny generál, ktorý velí doma trom chlapom a jednému psovi. Neprajem Vám byť v jej domácnosti, keď vyhlási „rajóny“...brali by ste radšej, aby vybuchla elektráreň....
Komentáre
pekná fotka
Ale tvoje spomienky sú tak milé,ako dieťa sa v nich viem nájsť
:)
obom
prijemny
Tp
No tak