Už viete, že keď nás vyše hlavy zavialo na horách v rokoch XY , mali sme o prácu postarané. Do práce väčšinou chodíme s nechuťou, no v tejto našej bolo chuti na rozdávanie. Však rozdávať sme mali čo, keď snehu bolo všade na okolo dosť a dosť... ale komu? Každý ho mal plné zuby, čiže dvory a záhrady. My sme nakoniec spoločnými silami s bratom „sánkovačom“, sestrami „stavbárkami“ a hlavne so mnou, (ometačkou, zabávačkou a rapotačkou), postavili na jednu kopu, až bol z toho snehový domec . Aj drevené latôčky nám spríjemňovali sedenie na zadkoch, pokým sme sa hrali. No hrali... aj vo vnútri takého snehového domca máte plno roboty. Keď sú vchody a východy, aj únikové...začalo nás kárať, že obloky. Aby aj slnko nakuklo, keď sme už takí šikovní. Aj iní...
Šikovní sme boli hlavne cez víkendy v zime, nebolo treba ráno za rosy behať na lúku kosiť, rozhadzovať nakosenú trávu a jačať nad preseknutými slepúchmi, či ropuchami. Nebolo treba celé dni trčať na horúcom slnku a doobeda pretriasť včerajšie seno, podriemať v chládku, odbehnúť domov po obed. Nebolo treba ani večer do úmoru zhrabovať suché seno a to včerajšie ešte raz preobrátiť, kým rosa znovu padne. V takomto letnom pracovaní bolo treba len ruky popľuvať, aby sa Vám mozole na dlaniach neporobili a nepopraskali. To už nebolo o robote, to bolo o trápení. O zlosti, keď ste po celom dni pri sene šmarili hrable do kúta, čo si i tri zuby vylomili. No ... to bolo v lete.
Teraz sme v zimnom období, keď nám vždy nakydalo snehu až – až (nebudem s tou hlavou len opakovať)... a my detváky sme pracovali ako dobrovoľní stavbári snehových domcov, či tunelov okolo celého domu. Ale hlavný stan bol vždy pri drevárni na veľkom dvore. Po večeroch a popri škole sme stavali, cez deň a cez víkendové večery sa tam zabávali. Mali sme na vŕšku najväčší dvor a tak aj najviac snehu a zákonite najväčší snehový bunker. Len tak okrajom, naši rodičia mali aj najviac detí zo všetkých tunajších rodín, takže sme boli jednoducho NAJ. Po kolaudácii dobre uťapkaného a ometeného domca, pozvali sme aj na návštevu kamaráta od susedov. Pokým sme my sestry navláčili z kuchyne vo fľaši čaj, nejaké tie namastené rožky s maslom a medom, brat s kamarátom sa pustili do okenných otvorov.
(A keď nad tým teraz tam uvažujem.. so zdravým a starším rozumom.. nemali to robiť. OJ , nemali!! Ešte teraz si spomeniem tú štipľavú šmuhu na zadku od vybíjaného remeňa...)
Ale bratovi sa zunovalo byť len sánkovačom.. dal sa do práce aj s kamarátom na výrobe okien. Len malé, akurát otvory, cez prácne uťapkané steny tunelov a hlavnej snehovej predsiene. Pracovali asi veľmi hlučne, alebo sa to tak v tej snehovej ozrute ozývalo, lebo ocko dokončujúc si svoju gazdovskú povinnosť začal prejavovať záujem o naše stavbárske dielo. Sprvoti len tak bajočkom, poznáte to „ a čože ste to Vy za ozrutu tu narobili?“ .. s metlou v rukách , zametal pred maštaľou posledné zbytky spadnutého sena z koša. Brat len vyliezol napol tela z bunkra a hlesol : „ však bunker zo snehu“...a zaliezol späť dokončovať druhé okno. Susedovie syn len tíško zvonku upravoval okennú dieru, zárezy a my stvory nevinné sme celkom nevinne čušali dnu. Sediac na rovných , vyhobľovaných latkách zo smreku, čo ešte voňali živicou. Netušiac, že sme uvelebené na označkovaných, očíslovaných doštičkách na drevenú lavičku pre ujčinku. Sestra ponalievala do štyroch pohárikov čaj, na tanieri sa rozvaľovali namastené rohlíky, už len váza s kvetmi a máme hotový žúr.
Ja som bola dieťa urečnené, aj keď sa ma nepýtali a tak som sa prešmykla von, bo chudučká som bola ako tá najtenšia latka v ockovej stolárskej dielni, vybehla som za ockom. V maštali už bolo počuť len odfukovanie nažratého statku, ocko ukladal náradie do kúta. Jahoda sa pre istotu znova zúrivo obzrela, lebo sa zľakla, že znova chcem nedajbože behať s hrabáčom po jej napchatom bruchu. Zazrela a prehodila kus sena na druhú stranu papule.
„No dobre, hybaj už, už im daj pokoj, nech si ľahnú“...vytiskoval ma ocko a ja pri skoku z prvého maštaľného schodíka na druhý, som veselo zaštebotala: „a ideš sa k nám pozrieť na návštevu?, máme aj čaj, aj rožky, aj okná aj sedenie!“... Pár metrov a bola som späť vnútri bunkra. Tí postarší, ale ešte z tej mladšej generácie, už sedeli v tureckých sedoch na dreveno-snehových stolcoch a žuli sladké rohlíky. Vytrčila som z nového okna hlavu von a vyškerená ako slniečko, ktoré už dávno spalo, pozerala, ako sa blíži náš prvý ozajstný návštevník. Tak som sa tešila z jeho obdivu, až som tresnutím hlavy o „rám okna“ , nechtiac posunula jeho rozmery do výšky o 10 centimetrov. Brat len s plnými ústami zrúkol „čo robíš!!“ a žuval ďalej.
Ocko sa začal prizerať. Najprv zvonku, že aký je pevný..“ a dobre, že ste sneh tu navláčili, aspoň sa nebude topiť po záhrade a na priedomí“. Potom obzrel vchod. Ale bol to kus chlapa, nie ako my útle detváky od 1 metra po 1 ½ metra do výšky. Kľakol na zem, vsunul hlavu do vchodu ..: „ no veľké to máte, a dobre sa Vám sedí?“ Hmkanie a prikyvovanie nemalo konca. Od nás. Ja som sa len natešená po štvornožky šuchotala od okna k vchodu. „hej, hej, len mamka nám koberce na sedenie vzala“...Nemala som!!! Nemala...
„ A ...na čom Vy sedíme, ancijáša Vášho???“ ozvala sa otázka už z otvoru okna. Prizrel sa náš ocko cez svoje okuliare lepšie a poriadne mu zdvihlo nielen hlas, ale myslím, že aj žlč hlboko v bruchu.
„Sto bohov, bohových čo ste to Vy za latky pobrali ???? To odkiaľ máte??? Davaj sem, ukáž sem!!..Máriu Vašu skáranú!!!!“....
Ej vedeli sme v tom momente všetci piati, vlastní aj cudzí, že únikový východ je jediná šanca. Kým sa náš ocko vtrepe do vnútra , do snehového domca a zistí, odkiaľ sú naozaj tie drevené, krásne živicou voňavé latôčky. Ja už dnes neviem, ktorým z východov som unikla, či únikovým, či oblokovým, ale bolo to najrýchlejšie činnosť v posledných piatich dňoch. Starší z mladšej generácie zdrhali kade ľahšie, no všetci jedným smerom. Aj do hôr. Ja do kuchyne. Pri kuchyni malá izbička a v tej izbičke dve postele. Pod jednou už bola natlačená staršia sestra. Tak som sa friško šuchla pod druhú, čo najbližšie a natesno k stene. Počuli sme aj cez steny horárne z dvora bohovanie, preklínanie a tresnutie záhradnej bránky. Vedeli sme , že je s nami „amen tma“. Poznali sme ocka, vedeli sme , že tie latky nebol správny nápad . S menovaním všetkých svätých aj nesvätých vbehol do kuchyne, počuli sme ako zarinčala kovová spona na veľkom vybíjanom remeni, čo visel na okennom ráme v izbičke a začuli sme závan blížiaceho sa trestu. Aj sme ho poriadne ucítili, dvoma dobre trafenými ranami a po oboch polovičkách nastavenej rite. Takto si zapamätáte, že trest Vás nikdy neminie. Že kradnúť sa nemá. Že druhého robota po večeroch v dielni sa nemá zneužívať vo vlastný prospech. V prospech hry.
V ten večer som nenávidela všetky zimné práce. Hlavne tie snehové! Nenávidela som všetky drevené veci a najviac triesky, tie, čo sa mi hranami zarezávali do kolien pri kľačaní v kúte. Nenávidela som všetko a všetkých. No len kým som šla spať.
Ráno bol znovu krásny deň...nedeľa a ja som sa zobúdzala do rozprávania rannej rozprávky z rádia, ktoré nám každú nedeľu prišiel ocko potichu zapnúť. Po rozprávke sme zbehli do vyhriatej kuchyne, kde už od rána mamka chystala nedeľný obed, kde nás s úsmevom a dobrým ránom privítala v novom dni. S raňajkami sme vbehli do izbičky, posadali si na tie vytrestané zadky, na tie dve postele, zapli náš prvý farebný televízor a pozerali rozprávky od Filmárika a Filmušky. Po hodinke sa k nám pridal aj ocko, každému dal ešte podal pohár teplého čaju, či mlieka. Mňa, najmenšiu nezabudol pohladkať po hlave a potichu sa posadil do kresla.
Svet bol odrazu farebný a krajší ako celý včerajší večer. Farebný ako dúha po búrke. Keď spomínam, zdá sa mi, že celý život s rodičmi na horárni bol ten najfarebnejší televízny seriál... Mal stále nové a nové príbehy každý deň. Od leta do zimy a od zimy do jari a v jeseni taktiež. V tej farebnej jeseni....
Prajem Vám farebný, pestrý a príjemný piatok. Vikina
Komentáre
Viky, to si mala k nám prisť dva roky dozadu aj s tým sánkovačom a stavbármi,
joooj, viky
pošli mi do odkazu obsah :-))
aj tebe pekný dník
Zuzka
Sagi
prešmíroval som to
k repete
Viky, sneh tu nemám, ale lopata by sa našla, len by si musela odhŕňať
:-)))))
Zuzka
Dobre Viky, snáď to snko nejako začarujem na tvoju stranu, takže
A ty slnko, heš, heš, heš,
ku Vikynke už aj bež!
Daj vedieť, či zaklínadlo pomohlo. :-))))
Viki...:)
po zimnych
Zuzka
Tak na taký nádherný snehový domec...
Hanka
To je vtipné...
kordelia
Ách Viky, tak ja Ti vybavím miesto profesorky...
keď nám ocko
Chcela som napísať horúci čaj...
aké stáť??
Teda, to som bola fakt taká hnusná... ?
ale domček ostal
Viky!!!!!!!!
Dobrú noc a pekné sníčky!!!
Viky, pekný deň a všetko najlepšie k MDŽ...
Ja už dnes nestihnem, ale nepodarí sa Ti dať nejakú peknú fotku ženy s kvetmi alebo niečo podobné?
Neviem aký máš program na dnes...