vikina

Má ju každý...bez nej by sme neboli... a predsa, každý ju nemá na celý život... MAMA...slovo, ktoré ako prvé výjde z úst dieťaťu, ...človek, ktorému patrí prvý detský pohľad pri zrodení na svet a dieťa zaplače, aby sa poďakovalo za nosenie pod srcom celých deväť mesiacov.

Je to už neuveriteľných 23 rokov, keď mi ocko povedal v škole tie najzničujúcejšie slová: "Poď...mama zomrela"... zrútil sa mi svet, zatemnela myseľ a nenašla sa energia, ktorá by ma podvihla zo zeme, na ktorú som sa zošuchla...mala som deväť dní do osemnástky! Zlý darček!!!

Odišla tíško v spánku a dodnes si nahováram, že netrpela...nemocnica, v ktorej ležala bola pochmúrna na moje mladé chápanie. Deň, kedˇsom ju bola naposledy pozrieť ostáva v pamäti ako večná fotka...je 23 rokov dosť dlhá doba na zabudnutie??? ...alebo to nikdy neskončí???...

Prázdno v byte, prázdno v duši, ustavičné čakanie, že sa otvoria dvere... až som otupela a moja duša si našla spôsob ako byť s ňou a zároveň bez nej. V deň, keď ju pokryla tmavá zem som odišla z prázdneho domu a ona prišla za mnou...našla si ma na mieste, o ktorom  netušila kde som...v tme stála tíško v bielom opare a usmievala sa na mňa...Prišla sa rozlúčiť...ale iba s týmto svetom. So mnou bola v mojich snoch, v mojích samotách, v mojích krušných chviľach, keď som maturovala, vydávala sa, keď som porodila deti...viem, že bola so mnou..."Vždy si sa mi prisnila, mami"...ale tak strašne každý deň chýbala...

Nie je to z knihy, nie je to z románu, je to jeden  príbeh z môjho skutočného života...keď som medzi súrodencami rozprávala, ako sa mi mama v snoch usmieva, ako som s ňou v rodnom dome ... iba sa pousmiali, ale nikto sa k tejto téme nepridal. Nikomu z mojich troch súrodencov neprichádzala v snoch na pomoc, s radou do života...bola som poctená jej prítomnosťou v snení iba ja. Najmladšia, najkrehkejšia...Až raz...pred 3 rokmi mala som sen, keď sme spolu sedeli v rodnej našej horárni, slnečný deň ...sedeli sme v otvorenom okne oproti sebe a ona po prvý krát za celých 19 rokov od jej "odchodu"...chytila ma za ruky a tíško povedala:: " Vždy budem pri Tebe stáť a dávať na Teba pozor dcéra moja"...

Moja mama sa so mnou rozlúčila druhýkrát a navždy...od tej doby už nebola v mojich snoch, ale moja duša našla pokoj a istotu a vedomie, že materinská láska nikdy neumrie! Aj keď ostane po mame iba miesto, kde kladieme kvety a zaspomíname...viem, že kdekoľvek sme...je tu s nami!

Nemala som možnosť povedať jej ďakujem, nemala som možnosť jej svojím stiskom a objatím povedať, ako veľmi mi chýba...prichádza mi na um  len jeden citát: 

„Aj keby mal človek neviem koľko rokov, je mladý a silný,

               pokiaľ má komu povedať mama.“

Povedzte to, kým máte komu...druhá už nikdy nebude tá pravá a prvá...odpusťe jej, ak nie je dokonalá, zabudnite, ak nebola vždy na pravom mieste...je predsa Jediná!! Bez nej by sme tu neboli!!

Spi spokojne a tíško...mami...a ďakujem, že som!