vikina

Štyri dni v Bruseli. Pre niekoho málo, pre iného viac ako rok. Poznania, smiechu, radosti a zážitkov a krásnych spomienok.. Ostala spomienka na štyri prekrásne dni. Pre mňa. Snáď aj pre ne. Moje dve kámošky. Spolubojovníčky z nemocničnej izby. Osud nás dal dohromady v sparné leto pred dvoma rokmi. Spoločná izba, spoločné minúty a očakávania z radostnej správy o zdraví.... Ale to už bolo.

Tých pár dní teraz....je blízka minulosť.

Štvrtok, piatok sobota a nedeľa. Štyri dni spoločné „bývanie", spoločné chvíle a ja pevne verím, že aj pretrvávajúce, upevnené priateľstvo.

Štvrtok. Dve žienky. Upachtené z ranného vstávania, príletu a očakávania. Von prší. V kútiku duše dúfam, že ma slnko vypočulo a zasvieti nám na ceste po Bruseli. Veď prišli pozrieť môj svet. Srdce bije ako o závod a ja neviem zastaviť príval slov na úvod.  Pracovno-denný program sa nezmenil, len my pribudli dve zvedavé tváričky . Aj slnko začalo byť zvedavé... ó ďakujem! Takže hajde za povinnosťami. Nenútene a dobrovoľne. Hodinová prechádzka po uličkách a otváranie bežného sveta pred ich zrakmi. Smer: škola našich detí.

Na mojej strane radosť a až príliš veľa rečí (som proste kecajlo)...na druhej strane rozžiarené oči, pootvorené ústa a odhodlanie. Odhodlanie kráčať dobré štyri kilometre cez uličky plné domčekov obrastené kvetmi, uličky s obchodíkmi, vyložené kvety, čo lákajú "kúp si ma"...námestí, križovatiek, pomníkov...(dokonca si jedna z nich objavila aj "svoj kaštiel").

Náš cieľ. Škola. Plná detí, ktoré chú všetko hneď. Chcú behať, hrať sa, rozprávať  rodičom, čo nového im dal dnešný deň.Vyzdvihli sme môjho synátora a odišli parkom vedúcim do metra a ...konečne doma. Spolu s nami, v mojej rodine ...Na ich prosbu som vytiahla mapu a ukázala, aký kus cesty zvládli! Dobrá taktika zatajiť trasu. Urobiac to predtým...obe svorne potvrdili, že pešo „ani za nič“(slušne napísané!!)

Prvý večer. Nohy vyložené na vyšších miestach ako zadok...slovenská pravá slivovička a tanier s francúzskymi syrmi, olivami na stole, veselá vrava o všetkom možnom aj nemožnom. O všetkých tých dňoch, čo už boli  a všetkom, čo je pred nami.

Šťastná odchádzam spať. Moje dve „zvedavky“ unavené padajú do perín...majú pravdu som „duracel“...

na kostolnej veži...14,45..sme v "norme"...ideme načas!

dvaja "strážnici" po celý rok...tomu sa hovorí správny prístup k povinnosťiam!

pekné lákadlo, nie? no nevstúpte... a nekúpte si niečo?!?

stále do kopca a ideme a "šlapeme" dievčatá..(ten pán vpredu k nám nepatrí!!!...je iba fotovterka)

...a to je Mirkin "zámoček"...už je pred kolaudáciou...(Mirka a Olinka)

o pár minút po zvonení škola "vyhŕlí " lavínu detí...

Jeden deň je za nami...

... a máme tu piatok....(ale to až nabudúce)...

Pekný deň.