vikina

Ak dovolíte, preskočím pár rokov, keď bola sestra Majka už dospelou ženou, no hlavne matkou malého Milana a Magdalénky. Keďže sa „zvyšok“ našej rodinky ešte nachádzal na Čiernom Váhu, ona v lete  poslušne chodila s celou svojou rodinou pomáhať na sená. Vždy, keď jej a jej manželovi Milanovi dovolil voľný čas, už boli na horárni a každý z nich pomáhal ockovi ako vedel. Milan sa naučil kosiť trávu, aj keď pochádzal z mesta a nikdy nemal možnosť tieto práce vykonávať. Je to naozaj veľký a silný muž a tak sa neraz stalo, že „padla kosa na kameň“ a bolo po kosisku... Len náš starký by mohol povedať, koľko kosísk sa podarilo Milanovi so svojou silou, ale hlavne ochotou polámať. No dožiniek sme sa dočkali aj s takýmito „úrazmi“ a neraz sa stalo, že pri kosení a sušení sena z najväčšej časti lúky sme sa stretli doma skoro všetci. Od najmenšej vnučky Magdušky, vnúčika Milana, mňa, poslednej z detí , nášho Števka a jasné, že Majka s Milanom veľkým... Chýbali už len „bratislavčania“, ale ospravedlňovala ich diaľka.

V jednu takúto sobotu, či nedeľu sme zhrabovali posledné seno... slnko nám prialo, takže sa v ten deň posušila aj najväčšia plocha našej „druhej“ lúky. Pred večerom, keď sa robili už konečné „babky“ sena, a Majka bola tá „obeť“, ktorá seno na babke udupkávala, zbadali sme (poniektorí), že ponad našu priehradu plachtí bezmotorový vetroň.(pre nevedomých, to je lietadlo...) Zaujalo nás, prečo stále krúži dookola nad vodnou plochou?!?... Náš starký (môj ocko) prestal hrabať seno ako prvý a  aj my ostatní sme postupne prestávali robiť a zistili, že niečo nie je v poriadku. Len naša Majka pokojne, spotená, polepená od potu a sena dupkala na kope veľkej babky ďalej. Starký hneď pochopil, že vetroň má problémy s pristátím (bezvetrie) a tak začal na pilota vo veľkom mávať. Naša lúka mala dva hektáre, a  rovná plocha, na ktorej sme akurát zhrabovali posledné kúsky suchého sena, bola postačujúca na pristátie takéhoto vetroňa. Vodná plocha našej priehrady bola v údolí a všetko okolo samé vrchy a lesy...Žiadne rovná plocha...len naša lúka!  Teraz som už múdra, keď že som to zažila na vlastné oči, ale vtedy som nechápavo pozerala na ocka, čo tým svojím mávaním chce "povedať"?!? Naša Majka si vôbec nevšímala, čo sa deje, keďže stále mala plné ruky práce, stále jej hore na babku niekto prihodil seno a bolo ho treba predsa „vdupkať“ do pevného tvaru... Dúfam, že si spomeniem pravdivo, ale tá babka sa pomaly stávala najväčšou, keďže „gazda“ namiesto ukladania sena navigoval vetroň. Ten... či skôr jeho pilot, pochopil správne ockove pokyny a nasmeroval vetroň na tú našu lúku. Len si to trochu zle vymeral, jednoduchopovedané... rovno na poslednú babku aj s našou „dupkačkou“!!!  Vo chvíli, keď sa blížil na pristátie, obrátila svoju pozornosť smerom k nášmu „nič nerobeniu“ aj „vysoko postavená“ Majka...! V tom momente, či pár sekundách nedokázala urobiť nič, len otvorila nemo ústa a nebola schopná vydať zo seba veľa slov. Jediné jej gesto boli šokom vypúlené oči a vyľakane iba skríkla: “preboha, veď on ma zabije, starký, rob niečo!!!“...a starký iba kýval a kýval rukami a navigoval pilota smerom k babke...!

Myslím,. že vtedy Majka prekonala všetok strach z výšok a výkrikom „pomoc“ skočila ako srna rovnými nohami na zem a utekala, ako len vládala od toho „čuda“, ktoré ladne dopadlo na lúku a  zastalo dotýkajúc sa „nosom“  Majkinej babky. Na jediné, načo sa prestrašená Majka potom zmohla, až dobehla späť k nám, bolo poriadne „od pľúc“ zahrešenie na adresu starkého a pilota vetroňa. Ten chudák sám nevedel pochopiť, začo?!?...bol rád, že našiel takých dobrých ľudí a tí mu v podstate zachránili život aj lietadlo, pretože bez vetra by bol milý „plachetník“ skončil určite v našej rozsiahlej vodnej priehrade!   Len Majka neodpustila (aspoň do večera) starkému, že ju...“matku dvoch malých detí a vlastnú dcéru“ chcel obetovať pre nejaké bezmotorové a „bez vetra“ lietadlo!

Aj keď sa vtedy naozaj veľmi nielen zľakla, ale aj nahnevala, spolu sme zaspomínali s úsmevom na vyjašenú a dupkajúcu Majku, ale hlavne na nezabudnuteľné chvíle pri hrabaní sena na druhej lúke a veľa, veľa zábavy  počas dožiniek.

Každá z nás troch sestier  sme mali z niečoho strach, na tej našej lúke... Majka z ropúch, ktoré sa schovávali pod vlhkou pokosenou trávou a ja zo slepúchov, ktorí aj keď boli neškodní, dokázali ma privádzať do zúfalého behu „z miesta činu“. Hela neviem, nespomínam, žeby z roboty?!?!  Aj napriek potu, trápeniu sa pri senách, proseniu Boha o slnko a vietor, napriek rokom driny...neváhala by som teraz utekať znovu na lúku, hrabať a robiť v kruhu mojich blízkych...Čas uteká, všetci sme sa "niekam podeli"...ale krásne spomienky ostávajú!