vikina

Nie je deň ako deň. Nie je vždy "posvícení".  Obzvlášť cez víkend. Teším sa na voľno, na dlhý a výdatný spánok, na pokojné vstávanie a príjemné dni s rodinkou. Teším sa ako malé decko na vianočné darčeky:  Vianoce sú už preč a najbližšie neuveriteľne ďaleko pred nami. Darčeky si môžem kúpiť aj sama, len treba  prekonať lenivosť tela a rozbehnúť sa do tých  nabitých a prečačkaných obchodov.

Neurobím ani jedno ani druhé. Lebo je víkend. Aj včera bol. Aj dnes ešte chvalabohu pár hodín je a bude. Vstávam celkom dobre vyspatá a celkom dobre naladená vypijem s manželom voňavú kávu...Čo s načatým dňom??? Predstava, že sa mám znovu postaviť k sporáku a nakrmiť rodinu ako sa v nedeľu obvykle patrí (do obžratia)...už mi mrví nervozita v rukách a srdce začne divne tlkotať...bez obvyklého rytmu. Nevšímam si srdce, nevšímam si nervozitu, no najradšej by som zakotvila na balkóne v objatí mojích rozkvitajúcich sa žltých aksamientníc a červených muškátov, vyložila si nohy vyššie ako je to trepotajúce srdce a blahoslavene sa dívala na lietajúce aeroplány nad hlavou. Nemožno. Nemožné a je nutné postaviť sa k sporáku. Kuchyňa moderná s keramickou doskou. A tam sa môj infarkt pravidelne rozvíja do úspešného začiatku, dúfam, že neúspešného konca. Všetko presne naplánované, postavené na vhodné rozmerové nakreslené ohrievacie body. Zapnem na č.6...nech sa varí, nie?!?! Tu polievka, tam mäso, hentam zemiaky a do posledného rohu aj cestoviny. Všetko ladí, len môj rytmus srdca nie. Nečakám nad pomalým zahrievaním  keramických platničiek a nečakám , kým daná to obedovina zovrie...Som odjakživa činný tvor. Vždy robím minimálne dve veci naraz...V kuchyni!!!! Nie v spálni, či nedajbože za tým prekliatým volantom!!!  Preto nečakám na bod varu pri  lenivej ohrievacej pomôcke, ale pobehujem a  chystám sa poliať si kvety na balkóne. Stihla som  sa otočiť iba raz, od sporáka k drezu...kypia cestoviny!! Bodaj to porantalo, vyleštená keramická doska je  plná vody a peny z cestovín...prepnem na 2, lenže doska je nažhavená ešte pekných pár minút a ja nemám kam položiť, či preložiť kypiace cestoviny! Držím hrniec vo vzduchu, zpoza chrbta sa mi ozýva synátorové večné: "mami, aký bude obed??"  a hop...kypia mi zemiaky!!! Zase to isté...Tak šlahnem cestoviny na späť na jej pôvodne rozžhavené miesto a odťahujem zemiaky....Moje srdce je v tranze!!! Infarkt na dosah ruky! Hrešiac ako posledný pohan za úsvitu pred nástupom na šichtu...odstavím všetko, čo vrelo, alebo málo varenie  v pláne a prepínam. Na č.2, preventívne!! A ja som pred infarktom. Vykypené je nedovarené, doska vyzerá ako na nej varili slepí a hluchí kuchári... a smrad z pripáleného sa potajomky vkráda cez celú obývačku až k otvorenému oknu na jej konci! Smrad jeden smradľavý!! Viete, aký bol obed??? Skvelý  a nakoniec úspešne dovarený, trochu neskôr ako v usporiadaných rodinách, ale bol. Aj  s prídavkom môjho začínajúceho sa infarktu. Namiesto šalátu, či prílohy.

Náhodne pozvaný  lekár - kardiochirurg by  to nazval nebezpečným príznakom...môj pohľad, moje tyky, moje viditeľné tepanie srdca v krčnej tepne a zúrivé čistenie tej smradľavej, zakypenej keramickej dosky v našej kuchyni!! Náhodne pozvaný lekár by odporúčal dlhé prechádzky. Preventívne, aby sa upokojil tlak , tep a aj môj pohľad na hodnoty v mojom bežnom živote. Fakt je tá keramická doska krásna. Ak je čistá. Ak sa na nej nevarí. Preventívne sa idem radšej prejsť. Idete so mnou? Je to malý ráj na zemi. Ticho a kľud. Pohoda. Presne takto by si to lekár - kardiochirurg predstavoval vo svojich radách...Park Malou.

...zoznámte sa: moje nádejné terapeutky...

... a nielen moje...

... stmieva sa, strážcovia začínajú pospávať.  Terapia bola úspešná. Infarkt sa odkladá. Snáď odletí spolu s divými husami do teplých krajín.