vikina

V rokoch XY, keď sme všetky štyri deti boli na svete, nebolo ešte samozrejmé vlastniť takú vymoženosť, akou bol televízor. Prvý, taký elektrónkový, čiernobiely nás ani tam nezaujímal. Nám sa páčili farby a v normálnom svete ich bolo habadej. Rodičia boli ale spokojní. Sveta si počas dňa užili a tak spokojne po večeroch pozerali socialistické televízne noviny, či filmy na dobrú noc. Nás očaril za pár rokov farebný, na ktorom sme spoločne veľmi radi pozerali prírodopisné seriály v sobotu poobede a v nedeľu po rozprávkovom Kukovi. Strááášne sa nám to páčilo. No nám, staršej generácii. Vtedy sme boli ešte najmladšia generácia a občas, keď ešte mladšia poslúchala, bolo povolené pozeranie aj  toho „Film pre pamätníkov“. Nedeľa pred večerom, pre povinným kúpaním, pred tým, ako mamka zahlásila spať a pred tým , ako nám pekne do foroty pripravila štyri kopčeky čistého oblečenia na pondelok.  

 

Ak som nerobila závažie so svojimi pätnástimi kilami aj s kabátcom na sánkach, tak som šuflovala sneh okolo schodiska. Už vtedy mi prirástla k srdcu metla, lebo ňou som sa oháňala veľmi zručne. Až tak, že musela mamka po mne odmetať sneh z najbližších okien.   Bráško bol sánkovač, ja ometačka a sestry stavbárky. Všetok sneh, čo bol po okrajoch chodníkoch, museli poriadne udupať, aby sa nezrútil pod tou výškou a váhou naspäť na chodník. Tak sa našou najvytúženejšou robotou stalo budovanie snežných tunelov. Keď snehu napadlo „vyše hlavy“, (lebo takto komentoval ocko stav, keď sme sa ráno pred odchodom na autobus opýtali, koľko cez noc napadlo)... vtedy sme čakali až sa začne šuflovanie. Do noci, pri zapnutých všetkých okolitých lampách na každom rohu horárne a hospodárskych budovách sme my budovali. A rodičia vedeli našu pozíciu podľa funenia a buchotania lopatiek o sneh. Stavbárky buchotali, upevňovali a fučali.

Ja ometačka a sánkovač sme prihadzovali. Čím viac snehu bolo, tým väčšie dielo vznikalo. Fučalo a prihadzovalo sa do tmy tmúcej. Až na nezaznel krik z kuchynského okna „spáááť“...  vtedy sme pohádzali ledabolo všetky nástroje a migali dnu.   Väčšinou nám stavba dlhého tunela s odbočkami, s rôznymi miestnosťami trvala týždeň. Najlepšie bolo, keď trochu odmäklo a zároveň prituhlo.   Už keď sme začali do snežných príbytkov, cez tunely zvláčať z domu koberce a deky...ej!!! mama spozornela, dala sa na prieskum. Vždy bola ako prvá návšteva. V našej snehovej obývačke. Škoda len, že sme ju nikdy nečakali a nemali čím pohostiť. Zato ona nás počastovala riadne. Vždy sa zamračila, prehodila také „ ááá, tu súú“ schytila deky, koberce a bez slova odišla. Na holom snehovom stolčeku sa zle sedávalo, tak sme tam potajme zvláčali ockove doštičky z vaškuchyne. Jeden dával pozor a traja kradli.

Na stráženie som bola odborník. Našla som ocka vždy pri statku, ktorý v zime potreboval viac opatery ako v lete, keď to vyženiete na pašu a máte do večera pokoj.  Keďže som bola vyhlásená ako ockov miláčik, vedela som veľmi dobre, čím ocka zamestnať, aby desať minút nevyšiel z maštale. Schytila som hrabáč na kravy a davaj medzi ne. „ja ich učešem, dobre??“... Vtrepala som sa priamo ku  ich hlavám  a ako Vám je dúfam známe z učebníc, taká štvornohá krava má poriadne rohy. Záležalo od fajty a veku.   Tie naše boli už primerane staré a fajty s rovnými špicatými rohami. V poľovníckej hantýrke sa tomu nadáva, že vidlák... škodná. Preto ak ocko nechcel, aby som prišla k ujme, čiže škode na zdraví, rýchlo pustil, čo mal v ruke a pristúpil k našej Jahode a hladkal ju za ušami, kým som ja šibrinkovala hrabáčom po jej veľkom hrudníku a bruchu. To bolo akurát tak na desať minút. Moja zvyšná partia zatiaľ nakradla dostatok doštičiek na príjemné posedenie v snežnom domci so vstupnou halou, troma izbami a únikovým východom.   Tak o  využití  únikového východu na budúce....