Zajtrajšok, pokračko včerajška.
Prebudil nás cez vykrivené žalúzie pomocou šteklivého slnka. Konečne som sa vyspala... aj z opice. Tá plyšová zaparkovala na synovcovej posteli a z môjho dychu „ala malina“ tam leží asi dodnes. Tá iná, čo mi drala žalúdok z kože a permoníkom v hlave zaplatila nadčasy.. tú som prespala. (Do budúcna musí byť nejaká zásoba opíc, nie?)
Pohovka kúpená v Asku sa chúlila v igelite, zabalená ako bábo v perinke. Chúďa moje, novotou smradľavé... prevážaná bola za prítomnosti hromov, bleskov. Tak ju manžel po rannej káve začal rozbaľovať, nežne, až som jej začala závidieť. No budem sa ja prizerať ako on pohovku hladká ... a ja nič? Vzala som caky - paky, hodila na seba , čo zo skrine vypadlo... a davaj do Maxiobchodu. Len tak, čo nového na medzinárodnom trhu s eurocenovkami na pultoch.
Nového nič, abo kus... dve ceny na každom štítku. Zorientovaná som bola iba v tom menšom čísle, na ktoré som si musela rozsvietiť v očiach malú baterku. . Stála som , čučala po cenách a každému okoloidúcemu sa zjavili na čele len dve otázky :
„ Tak tota.. abo šlepá jak patrona, abo neverí vlastným očom, jak ši u nás ceníme tovaru?“
Tak tota šlepá, akože ja, som neverila...vlastným očiam, že už aj slepnem. Aj tým číslam, lebo cifričky hádzali po mne dosť vysokým číslom. Nááá, dobre, dievča, prišla si na dovolenku, pozeraj, neremcaj a sleduj. Oč!...( večer ma oči veru boleli ... ale bola tam aj kvapka slanej slzy a šťastia.)
Prechádzka po tom veľkom obchoďáku bola v celku zaujímavá. Horšie bolo, že som pol hodiny hľadala východ. Samé schody, rýchloschody, točivé schody, tu smer, tam smer. S nosom dobre pri zemi po vlastných stopách , vrátila som sa odkiaľ som prišla. Do bytu.
Prekážkovým skokom ponad papier a igelit, som vhupla do izby. Manžel vyškerený, spotený a smradľavý ako správny chlap, sedel na pohovke a úsmev od ucha k uchu. Dielo bolo dokonané. Bolo kde sedieť a položiť pohár s pivom...Von horúco, akoby peklo zabudlo vyhňu privrieť.
Premohol ma hlad pri pohľade na bordel. Zo stresu, že dovolenka a zas upratuj. Však Nimbus ostal strážiť byt, tam, hen na západe! Čím človeče, čím?... čararačim-čim- čim. Bordel počká, brucho prednejšie. Zahryznúc do čerstvo pečenej kaiserky zazvonil manželov mobil. Preskočil igelity v chodbe a ...:
„Rišovi sa dačo stalo!!!“....
Náš pokračovateľ rodu, mena, mužského pokolenia mal o dva vchody ďalej kamaráta z detstva. Bol s ním od prvej chvíle dovolenky... až do tejto sekundy. Sekunda, ktorá sa mi stala hodinou, kedy som vybehla s bytu, berúc tri schody naraz a po chodníku som letela. Nimbus by mi závidel... ale moje šerco v gaťach a hrču v hrdle nie!
Syna nám pred barák priviedol kamarátov otec, bledší ako syn, ktorý si len držal pravú ruku ľavou, na ktorej sa skvel elastický obväz.
„Čo sa stalo, čo si preboha robil???“...zrúkol manžel s vytreštenými očami
„ Strčil ruku do výťahu“... vydýchol strachom sused
My sme ten strach len nadýchali.. Dúha na nebi po daždi by nám mohla v tom momente závidieť farbu tváre, akou sme my s manželom hrali. Od strachu, od predstáv v akom stave je asi ruka a od rodičovskej bolesti, ktorá sa prejavovala obranným krikom. Myslím, že naše výčitky „načo si myslel, čo si stváral??“ ... bolo počuť aj v Maxiobchode. Kým sme doviezli bledého a urevaného syna na pohotovosť, dúha prešla na bledosť s prepadnutým pohľadom. S jeho pravou rukou, ktorá v momente nabrala rozmery obrovej tlapy, sme sa rozlúčili...
Ak niekto niečo podobné už zažil, nemusím pokračovať...
Pre tých, ktorí majú viac rozumu ako náš syn a v momente chodu výťahu si neopierajú pravú ruku o dvere výťahu, nedajú si vtiahnuť výťahom ruku do medzi výťahovej šachty, až kým po dvoch poschodiach pochopia kopanie pudu sebazáchovy, že dosť...tým dopíšem happy end.
Ten happy end mi neuveríte... tak ako sme neverili my, chirurgovia na úrazovke, na RTG, či susedia, keďže susedské vzťahy sú v našom baráku potiahnuté SIS sieťami...tak teraz verte, že:
„ Nie je ani kostička zlomená, len hromadné pomliaždeniny a tri mapy kože na dlani zodraté do mäsa“... znelo stanovisko ošetrujúceho lekára a mne sa vrátil normálny tep do žíl, farba živého človeka do líc a manželovi prestala tepať žila na krku. Syn prestal revať a klepot jeho zubov ustal.
S happy endom skončím zajtrajšok, minulosť a verím, že do budúcna si to syn zapamätal. Dnes sa len pozrieme na ružovú kožu na dlani a ďakujeme všetkým anjelov strážnym za pohotovosť na nebi. Ďakovať za to, že syn zmenil plány dovolenky nebudem...Z lásky k deťom sa menia ľudia aj životy. Čo tam nejaká dovolenka...
Anjeli strážní....ďakujeme.
Komentáre
Ahojki,
som rada, že to syn "zlízol" len tak na happyend, asi by som to tiež nerozchodila , a na dovo už vôbec, pá, poli
PS :
Poli
a zajtrajšok bol vtedy, teraz(ky)... píšem len spomienky... a radšej rýchlo, lebo vyprchajú...
Polinko...
Viki,
i ja taka šaľena, aľe ňe šarišanka, aľe spišačka, teda bula som, teraz še krocim jak znam, aľe spomienky to ňevybieľiš, ta znaš to už i ty, ňe ? pá, poli
preklad už iba na požiadanie, hihi, vtípek, majce še jak znace
Poli
Viki,
PS :
Poli
Ránko, Vikinka
teiduško
teda, vikinka
nuž, na vychodze je na vychodze, tutaj nihda ňeznaš co a jak..:)
Kamelka
Od tejto dovolenky špivam iba" na vychodze dobre, na vychodze zdravo...:))))
Viky, pekný deň Ti želám...
Marti
Viki
a ušlo mi to, než som dopísala :-(
Tak si užite posledné dni prázdin. A nech pri vás stoja naďalej dobrí anjeli :-)
Rusalka
Vikina, prežiť na Východe
A ruke prajem, aby bola plne funkčná jemne hladkať... (-:
Lasky
ach jaj,
Piratka moja...
Viky... až teraz som si to dočítala do konca...
A už si len opakujem Tvoju múdrosť:
Z lásky k deťom sa menia ľudia aj životy.
Čo tam nejaká dovolenka...
Anjeli strážní....ďakujeme.
Veľmi držím palce Riškovi, aby sa mu ruka poriadne zahojila a aby na nej nezostali stopy nerozvážnosti... Už mu iba tíško odkazujem: Opatrnosti nikdy nie je dosť! A nepodceňuj situáciu!
Martuška
Tak teda vy tu takto ajeličkov kadeakých:-)))
Mito
Vikenečka, a Ty né si od tých Vikongov?
A ten oný, však Ty už budeš vedieť, lebo si skúsená a pekná, tak ten sa mi zatial neozval. To iba tak. Ab