Od piatku. Od minulého. Čiže od šiesteho. Niekto si to už vegetil týždeň , hore pupkom, dospával nedospaté...akože dcéra, len ja som ešte každé ráno vstávala a odprevádzala synátora do poloprázdnej školy. Každé ráno stojac na obrovskom „buzerplaci“ v spoločnosti mojich slovenských „spolubojovníčiek“, pýtala som sa ich, aj sama seba: No prečo a začo? (súdruhovia)...Preto!
Tak som sa dočkala. Padol piatok a húfy študákov znovu zaplnili školu. Naposledy v tomto školskom roku. Starší prišli, vzali papier s pečiatkou a odišli. Rýchle vysvedčenie. Pre niekoho rýchla smrť. Aj neúspech má svoje čaro... Mladší si trochu počkali. Myslím, že na postup do vyššieho levelu. Náš syn prešiel. Aj dcéra...s odretými ušami, ale to s jej vekom sedí (vec). Má výhovorky. My ich prijímame, sme milujúci rodičia. A ako také , patrilo by sa niečo dať. Ako poďakovanie, že sme pyšní na svoje šikovné ratolesti. Padol návrh. Kino a Piráti z Karibiku. Nová časť. Tak fajn, ide sa. Tu sa moja predstavivosť skončila. Bez poriadnej znalosti angličtiny a nedokončenej francúzštiny. Ale čo rodič neurobí pre svoje deti...Z lásky. Zo zvedavosti. Zvedavosť zvíťazila a ja som sa deťmi ocitla v panoramatickom kine. Naposledy som v kine sedela na Levom kráľovi. Dcéra vtedy hrozne plakala. Zabili Simbovho otecka. Môj syn neplakal. Nemal dobrý výhľad. Na svet sa pýtal až o mesiac.
V piatok, šiesteho sme boli všetci. V kine, aj na svete. Nebudem to preťahovať...(na to sú iní) ...kino bolo fajn. Vďaka mojej očnej obratnosti som film pochopila. Raz fungovali na plno uši, raz oči. Našťastie dali aj francúzske titulky. Zložila som ďalšiu skúšku. Pochopila som film v originálnom znení s francúzskymi titulkami. S odratými ušami. Ako dcéra školský rok pred pár hodinami. Už viem, po kom to díťe je.
Hurá!! Prázdniny fakt začali. Celé týždne som ospevovala tento deň. Bol včera. Prvý voľný pracovný deň. Spánok. Do nemoty. Ticho. Žiadne utekanie na metro. Žiaden zhon.
Chyba. Omyl. Ani dlhý spánok nebol. Prehadzovanie na posteli po manželovom odchode do práce nepomohlo. Syn vstal skôr ako ja. Ticho nebolo. Televízor pracoval už od skorého rána.
Ranná káva pri PC. Aspoň toto som si chcela vychutnať. Ďalší omyl. Nestihla som dokomentovať Teidiho... a už mi niekto klope na plece. „Mááámíííí...ja chcem ísť!“ Vysoké, strapaté, s opuchnutými očami. To poznám. To sa podobá na našu dcéru. Po dlhom nočnom chatovaní s priateľmi z Blavy...“Odchod!“ velím. „Nemáš nárok! Bola si tu do jednej v noci!!“ „Mááámíííí!“... Dupot za mojim chrbtom. ...“Dupni si, koľko chceš“.. nanajvýš prebudíš susedu k aktivite atómovej bomby. Dokomentované.
Spoza môjho chrbta sa ozvali bojové pokriky. Aťááá!!. Rišoooo!!! Bitka o program v TV. Dobre, keď vojna, tak poriadna. Že vraj prázdniny!! Že vraj vysnívaný veget. Vysnívané ticho. Otočka na dobre premazanej otáčacej stoličke od PC. Moje otočky sú originál. Nikto sa nedokáže tak rýchlo otočiť od počítača, ktorý je v rohu obývačky, ako ja. Hlavne, keď treba zahájiť poriadny útok. Na rozbesnené deti. S ešte zalepenými očami a strapatými hlavami. Proste nemfunkčné. Do desiatich sekúnd na jeden nádych som ich oboch sfunkčnila. Nestihli povedať „švec“. Jeden v kúpeľni, druhý v detskej. Však sme vojenská rodina. A pošahaná. Na kázeň a poriadok sme už zvyknutí, nič nového pod slnkom za spoločných dvadsať rokov.
A bolo to. Ticho. Len pár hodín. Ale bol. Mne to stačilo. Výmenný tábor pri PC nastáva pri mojom varení a upratovaní. Vtedy je dodupkané a rýchlo pochatované. Na sedačke sa ticho a pokojne hrá „plajstejšn“. Prvý deň prázdnin. Aj ten už bol. Dnes je všetko minulosť.
Moja káva je skoro dopitá. V tichu. Deti radšej spia. Žiadny deň nie je rovnaký. Po včerajších skúsenostiach to prehodnotili. A ja mám záverečný komentár. Tieto prázdniny sa mi začínajú páčiť. Napriek vnútorne nasľubovaným činnostiach do nasledujúcich dvoch týždňov. Dva týždne je dlhá doba. Dnes je dnes. A preto si do dna vypijem to božské ticho spolu s mojou ranou kávou bez cukru. Zajtra môže byť aj vojna. U nás doma . V obývačke. No ako sa hovorí...nekrič hop, kým ...deti zatiaľ spia. Prázdniny ako sa patrí.
Komentáre
od počítača sa neotočím nikdy
No a verím,že film ste si vychutnali a že sa vikine ako Janko tak i Orlando páčili :)
teide
na Janka, ani na Orlanda veľmi nie som, ale páčilo sa mi..:))
vikina..a ako
Mne sa tiež nepáčia,skôr Kiera :)
nóó
s deťmi a ich robením mi už daj v mojom veku pokoj...som rada, že sú bez plienok a že vedia samé jesť..:)))
:)))
:-))
no
tak prajem všetkým
Viki..je toho vela..čitnem neskôr..)))
aha,takže o moc
atmosferu prazdnin
ani
Zo mna spravili insomniaka