vikina

Jednoducho "lístkopad". Stromy šumia viac, akoby sa dobrovoľne striasali príťaže. Doteraz krásne sýto zelenej. Navzájom si oznamujú..."koľko lístkov Ti dnes spadlo"?? A keď spadne aj posledný...neumrú. Stoja tam pevne, a o rok budú predsa silnejšie. Kto nazval starobu jeseň života?

Mám i nemám veľa rokov. Deti vravia...je taká stará ako Ty. Som stará? Starší rieknu...my vo Vašich mladých rokoch! Som mladá? Necítim vek, necítim roky a rok ,čo rok sa dívam na jeseň. Šťastná.  Na jej padajúce farebné lístie. Tam sa končí jeho život. Nie môj. Jednoducho nastal lístkopad. Život predsa ide vpred.

Svetlo sveta som uzrela s padajúcim lístím. Prvé, čo som videla bol farebný svet. Svet obrovitých a vysokých stromov. Svet lesa. Svet padajúcej zelene. Šum, ktorý povolával svoju krásu jesene do lona matky zeme. Dážď, ktorý pomohol zmyť prach, bolesť. Skropil farebný svet a uhasil smäd. Matky zeme. Kvapkami hladil každúčký strom. Ďakoval  mu za vzácny dar. Prežili sme spolu krásny nejeden rok. Od holej šede na jar, od prvého puku. Rozvíjanie pri pohladkaní slnečným lúčom. Tepla a vlahy v lete. Kvetu, čo lahodí očiam a čuchu. Beloby, čo uspáva. Matku zem.  Dostali sme do daru vidieť. Vnímať. Počuť. Krásu. Jar. Leto. Jeseň aj bielu zimu. Rok, čo rok... a koľko ešte?

Necítim starobu, aj keď viem, že sa blíži. Necítim ju na jeseň. Ak keď mi dážď kropí tvár, ja neplačem. Za padajúcim lístím nemožno plakať. Je to dar. Vidieť  Život aj smrť za krátky čas. Krásny život a farebnú smrť. Len lístia. My si počkáme, kým príde jar. Kým dážď  a slnko vdýchnu život. Do matky zeme. Počkáme si aj na svoju jeseň. Neviem, kedy ich bude "dosť"...Som šťastná v každúčkú jeseň. Verím, že život na jar začne zas. Verím, že aj môj bude mať novú jar. Jeseň. Farebnú a pretkávanú vetrom a blahodárnym ďažďom. Ďakujem za dar. Každý deň. Za život s jeseňou. Za veľa jesení. Za každý lístkopad.