vikina

Prázdniny  našich detí sú predo dvermi. Tie moje   pomaly končia.  Tri roky  prázdnin.  Tri roky materskej platenej dovolenky  bez  dieťaťa.  Vždy som si vedela  materskú užívať na plné ... na plný úväzok.  Prvú mi podarovala dcérka...

Dala   mi do života  viac ako  všetky  peniaze  materského príspevku v Čechách.  Hoci   niekdajší   vojaci si mali vo zvyku písať „ Pardubice nikdy více“.. pre mňa  sú  tri roky  tam, nezabudnuteľným zážitkom.   

Krásne starobylé mesto, kde sme  prežili nežnú revolúciu . Svadba na  pardubickom námestíčku.  Leden  s dažďom  vo vlasoch. Tancovanie Lambády v ôsmom mesiaci.  Prvý  1. máj bez povinných manifestácií.   Nádherný park, kde som trávila  s kočíkom a knihou  celé hodiny.   Kunětická  hora, kde sme chodili zdolávať výšky.  Veľká  pardubická  a moje milované koníky.   Poloprázdny byt a spánok na epede.  Moje  cyklistické  začiatky  po rokoch na  „favorite“.  Desať  hodín v rýchliku smer  domov. Písaky  a naša nuda pláž.  Silvester  troch  susedov na jednej chodbe.  Behanie detí z bytu do bytu.  Denné fitnesko  a najroztomilejšie dieťa.

( ... no aj  najťažšia havária na ceste za  dovolenkou.  Zaspať  za volantom  kamiónu sa neoplatí...)

Druhú  bola slovenská, prišla   spolu s (pre mňa) vytúženým synom. 

Prešov sa  mal stať mojou materskou  oázou.  Synček  z oázy urobil džungľu.  Pol roka  nočného  plaču.  Pol roka hľadania  príčiny.   Dva týždne  liečby  psychotroničkou.  Syndróm  bieleho plášťa.  Krstiny   v Starom pri  Strážskom...(Prešov  nás  do ovečiek nechcel!)   Skúšky  života podľa  hesla „never,  ak Ti sľubujú modré  z neba“.  Krásne  prechádzky po betónovom  sídlisku.   Vyprevádzanie  všetkých  „bupov“ (busov)  celé hodiny.  Detská ručička v ruke matky   popri parkoviskách deň, čo deň... "to je  škoda,  seat, fabia, felicia,  lada, fabia...“  (synove  prvé  slová,  autá  mu idú  aj dnes na profi úrovni.) Ihrisko a štrikovanie  pri piesku.   Rozbité čelá,  zuby a nekonečné  choroby.  Futbalové  a hokejové hrátky .  Babské kávy  ráno, večer. Neposlušná   teta  logopedička. 

Syn  bol  opak dcéry a dnes  poviem, že mi vzal desať rokov  života.  Materskú dovolenku mi osolil, okorenil, občas polial mliečnou  čokoládou, ale  nakoniec z toho bola jedna sladká tortička. Ako jeho povaha.

Tretiu  materskú som neplánovala, naplánoval ju manžel. 

S odopretím rokov  pri rodine,  bez  účasti  na synových prvých krokoch, bez  šance  utrieť  mi slzy pri starostiach, chorobách, či  ľudskej zrade.  Bez možnosti vypočuť  si  pesničky v škôlke.   Bez šance  počuť  chvály na  rodičovskom.

Ďaleko od rodinky plánoval pre mňa tri roky prázdnin.

Za  všetky roky víkendového manželstva som  dostala  možnosť   užiť si materskú dovolenku odznovu.  Nie  blízko, nie doma, ale  rovno v centre  našej Európy.  Do rúk mi vložil imaginárne dieťa,  o ktoré som sa  starala podľa svojho najlepšieho svedomia  a vedomia.   Dúfam, že  som „vychovala“ do  ďalšieho života hodnotného  člena rodiny...

 Snažím sa  spomínať na každú materskú ako na  prázdniny. Časom zahodíte za hlavu  starosti,  vrásky, či  prebdené  noci,  zahodíte  obavy, či to zvládnete.  Obavy nahradí  pokoj a pohoda a spomienky si založíte  do  albumu, ako fotky svojich  narodených  ozajstných detí.   Zabudnete na  nespokojnosť, na preplakané dni, únavu, na  zvady, či prekárania. Na konci  ste šťastní a s láskou, pyšne   vyprevádzate „svoje dieťa“  do školy  života.

 Materská dovolenka  bez  dieťaťa boli prázdniny.  Bez  obmedzení, bez   záväzkov,  či  prebdetých nocí.   Plné  dobrodružstva, výletov,  ponaučení, ale aj sklamaní.   Povinné i nepovinné  vychádzky  a  hranie sa  na  našom , alebo  inom piesku.  Kompromisy a uznania.

 Tri roky  trvá  doma  materská dovolenka. Tri roky sa  stratia v záplave  spomienok,  začne   škola, potom prídu prázdniny.   Tie  ozajstné  sa našim deťom  iba začínajú.  Moje sa  končia.   Nekončím po troch  rokoch  s diplomom , ani s titulom Bc.  Úspechom  je dobrý pocit.

Naše  deti  obdržia  po  školskom  roku za výsledky  vysvedčenie. Dcéra dokonca  maturitné.  Mne  postačí  albumové.  Je  tam všetko,  čo  som počas „prázdninovo-materskej  dovolenky“  mohla a vložila do  svojho „dieťaťa“. Je tam  rodina s úsmevom  na perách a stále spolu.  Je tam  šťastie, pohoda  a radosť.   Istota, že  nič  nie je také ťažké,  ako sa na začiatku zdá.  Všetko sa dá prekonať, (dokonca aj  zariekanie, že  nikto ma  nikdy neposadí v tomto meste za volant..:))

Myslím, že  tri roky prázdnin sa  môžu  skončiť.  Som  odhodlaná pevne vykročiť  so  svojim  imaginárnym  dieťaťom  smelo do  školy  života.

Vďaka  manželovi  a školopovinným deťom, som  sa tu naučila  viac,  ako by mi dala  akákoľvek  škola.  Spolu sme zažili cestu okolo sveta, na ktorej  bol on kormidelník a ja navigátor.  Deti  boli kotva, ktorá  nás vždy  udrží  pri pevnej zemi.  Len nech  je  hladina nášho mora pokojná  a na obzore  stále  vidieť pevnú zem.

 Prajem Vám všetkým krásne  prázdniny,  krásne  materské dovolenky a krásnych  spomienok  viac ako je  v mori piesku.

 Vikina