kto má chuť sa vráti...tri dni dozadu,... tí z Vás "bez chuti"...jedna nedeľa pred týždňom.
Nedeľa. Nedielienka sladká. Keď si môžem do nemoty pospať a budí ma len vôňa kávy a môj drahý „mojko“. No táto nie je rovnaká ako spomínaná, predtým. Pred sekundou. Ráno rýchlo vyskočiť z teplého pelechu, pozrieť skrz sklené okno na dverách do obývačky ... ááá, moje žienky už sú hore!!! Už si brúsia jazýčky, už si omáčajú svoje ústa v hrnčeku s čajom. Keby v hrnčeku! Vybrali si z mojich kuchynských keramík ten najväčší ¾ litrák! Veď pôvodom je to náhrada za hlboké taniere, zelené moje ¾ litráky! A oni si tam navaria čaj! Ja by som toho toľko na ráno nepopila...no každý sme nejaký, onaký. Mne stačí káva s mliečkom...len 3 deci!
Posledný deň výletov, spoznávania Bruselu, posledný deň nášho spoločného bývania, spoločného posedenia pri raňajkách a večeri.
Prijala by som mať početnú rodinu. Raňajky pretkávané smiechom a prekrikovaním detí o slovo „teraz ja, teraz ja niečo poviem...“, naše rozmanité témy, spomínania, za tých pár chvíľ. A stôl plný jedla, dvoch šálok voňavej kávy a dvoch ¾ litrákov čaju.... zvonivé cing, keď kladiete príbor na tanier. Mám rada veľa dobrých ľudí pri stole.
Musím uznať, že som sa tak dobre, spokojne a v pohode, necítila už dávno...so žiadnou návštevou. Zajtra ráno sa rozlúčime, veľký okrídlený „vták“ s modrým nápisom Skyeurope Vás vezme domov. Do Vašich sladkých domovov. Ale dnes...v nedeľu sme ešte spolu a ideme do Atómia! Čerešnička na torte...
Návrh bol prijatý, sadáme do našej Lagúnky a tá vedená „ostrým zrakom ostrostrelca“ môjho manželíka , prepletá sa cez križovatky, ...zastaneme rovno pod obrovitým Atómiom. Ozruta, zo striebristého plechu, „hltajúca“ denne stovky návštevníkov a ochotná poskytovať pohľad na mesto zvané „centrum Európy“ (to hovoria domáci, nie ja!)
Je to nádherný obrovský model základnej bunky, zväčšený 165 miliardkrát!!! Bola navrhnutá pánom André Waterkeynom v roku 1958 na počesť medzinárodnej výstavy v Bruseli. Táto oceľová stavba je ukotvená troma masívnymi stĺpmi pevne k zemi. A tam aj pevne stojí a je nádherná, hlavne, keď nám ju osvietilo naše milé kamarátske slniečko! (po obnove – 18.2.2006 opäť sprístupnená )
Kúpime lístky, zhodnotíme situáciu vo vestibule a odvážne sa púšťame do boja s vysokým oceľovým „guľkáčikom“. Po schodoch, veď nie sme žiadne B-čka! Ozruta -Atómium pohltilo aj nás.
Prišli sme do prvej „gule“,nič, tma, na stenách vystavené spomienky a fotodokumentácia na začiatku stavby. Dokonca fotka Lenina v normálnej veľkosti! Stavba je utvorená z 9 veľkých oceľových gulí o priemere 18 metrov a spojená 22 chodbami o priemere 3 metrov. Vysoká 102 metrov a váži 2400 ton!!! (Ale som múdra, čo?!?! Dobré sa bolo za „mládí“ naučiť čítať...)
Povieme si, dobre, veď „o guľu vyššie“ bude aj výhľad, lenže bolo iba malé (fakt malé) sklamanie...malá poskytovňa oddychu pre unavených. Prikázané smery po schodoch nás navádzajú nadol. Ale my chceme ísť hore. Manžel osloví slečnu v tričku s nápisom Atómium...a musíme ísť nadol! Ale iným smerom a dostaneme sa aj k prvému výhľadu na okolie pod nami. Výhľad sa nám začína páčiť a tak si dodáme odvahy a vo vestibule sa postavíme do hadovitého radu na výťah. Krútil sa ako črevo v bruchu, len začiatok nikde... K výťahu ďaleko, ale nás nič nesúrilo...zatiaľ! Stáli sme, kecali a hádzali nevraživé pohľady na „protekčných“, ktorí sa dostali do výťahu skôr ako stihli spraviť 10 krokov vo vestibule. Obsluha nás videla...“pardon, pardon a blablabla“...tak zdatná vo francúzštine nie som, ale chapenzy...stáli sme ďalej a nakoniec sa dostali po 45 minútach aj do výťahu. S ďalšími 15 návštevníkmi a lift boy-om. Tak blízko k ľudom som už nemala dávno! Chvalabohu trvalo to iba pár sekúnd a boli sme hore!
Pohľad zhora na zem do všetkých svetových strán, na Brusel, bol vďaka staviteľom aj slnečným lúčom nádherný! A miniatúrny svet pod nohami sa podobal mravenisku, kde kráľovná zavelila pozor!!, lebo človiečikovia- mravčekovia na zemi sa náhlili a prechádzali a parkovali a odchádzali.Blažený pocit byť vo výšinách, nielen myšlienkami, ale aj obdivom a úctou k stavbe ako takej. Sever odhaľoval pohľad do Mini Európy bez zaplatenia vstupného, východ odhalil krásu záhradkárov pri vstupe pod Atómium, juh volal na prechádzku obrovským kráľovským stáročným parkom s týčiacimi sa vežami a japonskou stavbou, a východ? ...ten ukázal možnosť najbližšej návštevy. Výstavnícke miesto a kolos budov EXPO.
Cesta nadol bola rýchla, liftboy zmizol a nahradila ho lifgirl. Aj my sme zmizli v hlbokom parku, vyvetrali dojmy, objali pár stáročných stromov, zaspievali si akože trojhlasne „slovenskééé máámičkýý...“ a akokoľvek sa nám nechcelo, prichádzajúce hrozivé čierne mraky nás zahnali domov. Bolo to o chlp. Stíhali sme stiahnuť všetko premokavé z balkóna a otvorili fľaštičku červeného bordó.
A záverom len poďakovanie. Že ste prišli, priateľky z nemocničnej izby. Blaváčky moje. Že ste boli šťastné pri našom rodinnom krbe. Že ste mi dodali veľa sily, tešiť sa na ďalšie naše stretnutie.
A Vám...že ste vytrvali ...čítať, prijať moje pocity. Ďakujem.
Komentáre
vytrval som do konca
ta druha pod
šuhaji (z rána)- teide a TP