vikina

Mám ju rada. Kto by ju aj nemal rád, keď sa pozrie do tých jej prosebných očí a vidí tie jej krivoľaké uchá. Krátke krivé nôžky, veľké brucho, ktorým občas zametá aj byt a chodník. Uši až také veľké nemá, že by robila mestkú upratovačku. Skôr by som ju radila do radov bordelárov.  Na upratovacie práce má svojich ľudí. Lepšie povedané človeka. Ten si ju pustí až k telu. Až do postele. Človek ženského pohlavia a s prídavkom mojej rodnej krvi. A robí upratovačku. Vo vlastnom byte.

Takže jedna žena má doma uchatú bordelárku. Mne to nevadí. Ja s ňou nebývam. Ja len chodím na návštevu. Nie veľmi často, ba povedala by som, v poslednej dobe až príliš málo. Ale uchatá si ma pamätá. Do bytu ma s radosťou pustí. Privíta ako sa patrí na malú, krivonohú a bruchatú bordelárku. V chodbe je jej plno. Všetkého, čo z nej v tom momente radosti lieta. Vždy si spolu posedíme za jedným stolom. Ona na jednej stoličke, ja ako návšteva na druhej. Viac stoličiek v tejto domácnosti v kuchyni nenájdete. Majú už len kreslá. V obývačke. S takým pekným červeným prehozom. Aj tam je jedno kreslo iba pre uchatú. Však upratovačke stačí druhé. Keď prídem ja, upratovačka ani nesedí. Bije sa o druhé kreslo s uchatou. Tá si svoje vie obhájiť. Kto by si s ňou začínal? Veď pohľad na jej krivé nohy, vyškerený ksichtík...pohľad za všetky drobné eurá. Stojí  to za sedenie na obyčajnom stolčeku.

Mám rada tieto návštevy. Aj keď sú čoraz zriedkavejšie. Však môj návštevný poriadok nepraskne predsa vo švíkoch. Kto by to zašíval? Kvôli jednej uchatej spoločníčke. Spoločne si vždy dáme desinu. Slovenskú. S upratovačkou. Potom, ako upraceme spoločne všetky lietajúce chumáče , čo lietajú po byte z uchatej potvorky. Potvorka uchatá  má radšej desinu. Nerada upratuje. Vždy zalezie  do šatníka.  Na tých svojím krivých krátkych nôžkach. Ešte dobre, že za sebou nezavrie dvere šatníka.  Ešte dobre, že upratovačka bytu má dosť dlhých šiat, ktoré ju ukryjú. Pred upratovaním. Pred naštartovaným vysávačom. Zbytočne sa naň rozčuľuje pol hodiny.  Len čo zbytočne vzduchom lietajú ďalšie chumáče. Desinu pred uchatou neskryjete.  Vždy je pri desine prvá. Na prvej stoličke v kuchyni. Moje miesto ostáva ako posvätné. Veď na návštevu chodím menej ako je svätých sviatkov v roku. Pokecáme spolu. Rozlične. Raz s uchatou na jej krivej úrovni. Raz s upratovačkou na rodinnej úrovni. Mám rada uchatú a rada chodím k upratovačke na návštevu.

Dve dámy. Jedna malá, krivé nohy, krivé uchá, trojfarebná. Druhá väčšia, uši v norme, dvojnohá, občas  bezfarebná. Pri pohľade na bordel po uchatej. Ale desinu majú rady obe. Aj jednu posteľ. Tam by ste sa už nedostali. V čase nočného spánku si ma uchatá nechce pamätať. Nechce sa ani vyškierať. Skôr sa cerí. Výhražne. Upratovačka je iba jej. Moje miesto je v obývačke. Pri kresle s červeným prehozom. Už chýba len červený koberec a som star. U nich doma je ňou uchatá.  Moja  verná spoločníčka pri desine. AJDUŠKA.

Čestne prehlasujem a poniektorí z Vás to vedia...uchaté, malé potvorky nemám veľmi v láske. No,  ale nemajte túto spoločníčku v láske???  Ešte aj desinu si s Vami ochotne dá . Tomu sa už hovorí priateľ. Len keby občas zatiahla aj účet. To sa mi už priateľské nevidí. Ale vidieť ju menej krát v roku, ako je svätých dní v kalendári...je celkom únosné. Aj tie účty. Veď s takým malým krvným obehom toho ani veľa nevypije. Je to fajn spoločníčka. Mám ju rada. Dúfam, že aj ona mňa.