vikina

 

   Niekedy prednedávnom, keď som bola mladá a krásna....(nesmejte sa prosím!)...stretla som svojho „osudového“. Nielen trikrát a dosť, ako káže Lipšicov zákon. Pravidelne vo  štvrtok a piatok a sobotu a nedeľu na diskotékach v rôznych vtedy cool podnikoch. V konkrétnej reči stretávala som ho. Rovnako zladenými tancami, rovnako obľúbenými hitmi sme sa postupne pretancovali až k sebe. Zhodli sa v rytme, aj v názoroch, aj práci, tam i tam... 

Po spoločne prežitých , pretancovaných, v zime prelyžovaných, v lete prestanovaných a  preláskaných nociach sme usúdili, že by bolo dobré povedať si pravdu do očí . Dvojročná záručná doba sa pretiahla o pár mesiacov. Taktiež bolo potrebné pravdivo pozrieť do očí aj rodičom. Pravda niekedy bolí. Bolelo to hlavne moju budúcu svokru...

Vtedy, keď som bola mladá a krásna... netušila som, že sa mi láska dostala až pod kožu. Dostala aj meno. Toho, ktorému som jedného dňa podala ruku pred ošerpovaným, dôležito sa tváriacim pánom starostom, pred dvoma uškŕňajúcimi sa priateľmi – svedkami. Pred približne 30 už dobre predladenými svadobčanmi. Záväzok na večné časy a nikdy inak...Bola to spečatená láska. Mojím prvým zlatým prsteňom.  Nie taká, ako o nej píšu všetci povinní a nepovinní básnici. O tej pravej sa nepíšu básne. O tej píše pán Život.  Dennodenne, v dobrom aj v zlom...

Spočiatku som ju hľadala v kyticiach kvetov, ktorými ma môj drahý zahŕňal. V každom bozku, ktorý mi dával na dobré ráno, na dobrú noc a aj medzitým. Snorila som ako kopov na poľovačke, chodila po jeho stopách, žobronila , aby mi stále vravel ako ma miluje. Bola som večným hľadačom pokladu, ktorý mi ležal pri nohách.

Bola som mladá, snáď aj krásna... a trošku naivná. Ale z lásky. Dúfam, že je to ospravedlniteľné...Skúsení vravia, že pochopiteľné.

Ako sa slnko stráca večer nad obzorom,  strácala som svoju mladosť, trochu aj krásu... a našla som jej zmysel. Tej pravej lásky . Bola tam stále a je som mnou každý okamih.  Od prvého dňa, keď som sa ladne pretancovala k môjmu „osudu“. Keď som sa pozrela pravde do očí a povedala „áno“.

Nemá podobu kytice kvetov, ktoré tak často dostávam. Nepodobá sa frázam, ktoré vyznávajú herci v telenovelách svojím milenkám. Nekvitne kvetom pri pohladení slnkom. Nevonia ako z ruže kvet. Nevidno ju voľným okom. Nevyškiera sa do tváre ako pojašené dieťa. Nehádže s vami, ako loď na rozbúrených vlnách. Nekričí stále vyznania.

Je všade a nikde. Je s nami, je v nás. Je tu a teraz ...je to neviditeľné neviditeľno. Je ticho.  Je smiech aj plač. Nachádzam ju vo všetkom okolo mňa, v mojom živote. S ním. Dennodenne.  V našich deťoch. V ich, jeho ústach. V ich, jeho gestách. V ich, jeho láske. V objatí, ktoré dostanem vždy, keď ide okolo. V istote, že sa za lásku nemusím hanbiť.

Nemusím ju skrývať. Nemusím sa o ňu báť . Dnes už nie. Je dirigentom a orchestrom v našom životnom tanci. Jeden deň samba. Druhý deň tango. Tretí deň sa podobá karnevalu v Rio de Janeiro. Tanečný maratón najrozličnejších žánrov. Stali sme sa skladateľom piesne o láske. De mol má tolerancia. Ce mol hrá komunikácia. Fis zabrnká priateľstvo. Dvadsaťročný tanečný maratón.

Nie vždy nám vyjde spoločný krok, nie vždy si odpustíme šlapák. Nie vždy prídeme na parket načas. Príde aj rozladenie a falošné tóny.   Občas príde aj na potlesk a ten si vychutnávame plným dúškom...ten potlesk od detí, od nášho obecenstva.

Snáď  sa pretancujeme spolu aj k peknej starobe. K zlatej svadbe. A zatancujeme si viedenský valčík.  Keď už nebudem mladá a krásna....

Viem, že pravá láska je tam, kde ju najmenej hľadáme... je to, čo najmenej považujeme za pravú lásku...