vikina

Dalo by sa povedať, že chcem pokračovať. V "Referátoch  z cudziny". No už sa mi to nechce zase opakovať. Myslím názov. Dovolenku by som zopakovala aj trikrát. Za rok...do dňa by som nestihla, uznajte, čo som "koprfíld"??  A kedže som aj vodička - nevodička, nahodím spiatočku o mesiac  a pol dozadu. Bol prvý augustový víkend a  celá naša dedinka v "údolí" začala vyhrávať.  Nielen v miestnom rozhlase, načo reagovali poväčšinou iba psy..., ale aj aktivitami v domoch. Povyťahovali sa ručne tkané koberce. Ručne maľované džbány, hrnčeky, kroje.  Okná boli plné vyšívaných šatiek, obrúskov. Šikovné to ženy. Ja som iba dovolenkárka. Do okna som vycapila sama seba. Aby som videla tú parádu, ktorou sa začínali folklórne slávnosti. V našej dedinke pod Tatrami. Vždy sa na ne teším. Kopec muziky, zábavy a hlavne stánky. Aj pre ženy, aj pre deti, aj pre chlapov. Ja chodím s chlapmi. Do stánku. Na dobre chladenú desinu. Slovenskú.

Sused oproti začal cifrovať svojich tátošov. V našej dedinke je takých gazdov ešte dosť. Čo majú doma kone, namiesto traktora. A traktor  tak pekne nespiežovcuje, keď ide dolu dedinou.

Po celkom krátkych prípravách v kúpeľni, kde sme sa zase cifrovali my ženy...pobrali sme sa na slávnosti za živou pozvánkou.

Na amfiteátri sa už vo veľkom spievalo a krepčilo. Dupot preohromný. A ten kvikot dobre naladených ženských altov. Na konci každej pesničky. Až mi mráz prechádzal po krížoch. Aj od spevu, ale aj od chladu. Nebol taký pekný deň ako dnes. Pomračievalo sa. Namiesto chladenej desiny chodili chlapi po čaj s rumom. Ten zohrial, vždy iba na jeden súbor. Súborov bolo habadej, v sobotu je predsa najbohatší program. Program bol prerušený. Prišiel nás pozdraviť aj pán prezident Gašparovič.  Domáci súbor mu zaspieval,  on poďakoval, vzal si kyticu a odovzdal. Vraj najkrajšej súboristke.

Schladilo sa, ale spev a občasný prídel čaju urobili svoje čaro. Súbor za súborom nám urobili náladu. Aj bez rumu, či desiny. Stánky praskali vo švíkoch a my sme podupkávali do nôty, keď nastúpil na pódium vojenský súbor Jánošík. Chlapci "akoby ich jedna mater mala"...bavili nás pod dohľadom svojho pána ministra, celé dve hodiny. Darmo sa slnko schovávalo za sivé mraky. V našich očiach tancoval oheň. Jánošik si nás "kúpil". Ťažko sa nám s ním lúčilo. S ich ministrom to bolo jednoduchšie. Ten odišiel s prvými kvapkami dažďa. My sme povyťahovali pláštenky, deky a spievali koľko hlasivky dovolili. "Opakovať, opakovať"...znelo ešte hodnú chviľu...

K večeru si dážď  zakúpil permanentku na slávnostiach. Poniektorí mu neodolali a ustúpili. K stánkom, či domov. My sme vytrvalo spievali, tlieskali a čakali. Na zlatý klinec večera.  Zlaté husle. Aj s Lúčnicou. Hoci len šesť súboristov, ale malej dedinke po Tatrami to postačilo. Ku krásnemu zážitku. Mne sa ani nesnívalo, že niekde v malej dedinke pod Kráľovou hoľou budem spievať pod taktovkou primáša Zlatých huslí. Verte, či neverte, aj teraz mám krásny pocit. Boli to moje najkrajšie folklórne slávnosti za posledných sedem rokov. Siedmy ročník sa im naozaj podaril.

Zlaté husle a šesť súboristov z Lúčnice sme neradi púšťali domov. Museli sme, nevideli si na noty, ani tanečníci pod nohy. Zotmelo sa poriadne. Podľa plánu  sme ich zdržali  o tri hodinky. Ruky nás už od tlieskania boleli, až som mala strach, že sľúbenú slivovicu v nich neudržím. Všetko sme vydržali. Aj zvedavý chladný dážď, aj prerušovanie programu, ale hlavne slinu na uzde.  Pred polnočnou ľudovou veselicou nám už zima nebolo. V stánkoch to hučalo ako v úľoch. Nefolklóristi nám všetko nepopili. Nevládali . My sme toho zvládli dosť. Spievať, tlieskať do nemkonca, tancovať do rána. Už teraz sa teším na ôsmy ročník. Slováci, máme byť na čo pyšní. Na "pôde" folklóru určite.