Tak som teraz verila... verila som v Boha, ktorého som síce nehľadala ani v kostole, nie to v knihách, lež som verila, že mamka sa nemodlí nadarmo, keď sa jej darí prežiť v útrobách hôr . Spomenula som si na jej prosby, „bože daj, aby nás nič zlé nepostretlo“... a tak som kráčajúc popri zurčiacej rieke v duchu zopla ruky a nabrala odvahy do posledných kilometrov do domova. Však už aj tma sa prichádzala pozrieť na všetkých v lese, či na doline, len ja som prestávala vidieť na desať krokov pred seba. A k tomu tie všemožné zvuky! Srdiečko mi začínalo biť tuhšie a hlasitejšie, hoci súdružka pionierska vedúca rozprávala, že dobrý pionier sa ničoho nezľakne a nemusí báť. A ja som sa ešte pred hodinou cítila ako najlepšia pionierka. Ale pred hodinou bolo ešte vidno do ďaleka, no teraz sa zmrákalo, ako keď zaťahujete záves na okne. A najbližšia horáreň kilometer predo mnou...
Nôžkami prepletajúc, rúčkami máchajúc ako pri najráznejšom pionierskom pochode som si čoraz viac uvedomovala pravidelný zvuk po mojej pravej strane. Na tej , kde hustý porast nízkej mladiny lemoval cestu, po ktorej som išla. Mladina, nie veľmi vysoká, ale dosť hustá nato, aby robila útočište rôznym zvieratám. Stále som verila, že moja prosba bude vyslyšaná a z tej mladiny nič nevybehne doprostred mojej cesty. Niečo zaprašťalo. Veľmi blízko. Zvuk, ktorý spoznáte, ak bývate a chodíte po horách od narodenia. Praskot suchej vetvičky pod niečiou nohou. Bála som sa obzrieť, bála som sa stočiť pohľad v tú stranu, tak som pustila odznovu spievať. Zadychčaná, nevládala som síce vytiahnu pekné C-dur, ale pomohlo aj to.. Aby sa nič z mladiny nevyrútilo smerom ku mne. Darmo voda zurčala, darmo mesiac spoza mraku nakúkal... nebolo mi do spevu, ani len do smiechu. Plač na krajíčku a výčitky v hlave. Aká si malá, taká si hlúpa!!...Teraz Ti ani pionierska šatka nepomôže, nie to súdružka pionierska vedúca!
Na chvíľu som prestala spievať, lebo keď sa Vám do hrdla derú slané ťažké slzy, nevládzete nič. Nevládzete vydať z hrdla ani hlások. Nie to vyspevovať ľudovky. Na môj podiv, nevydala žiadny hlások už ani mladina. Zrazu nastalo ticho a bolo počuť len moje rýchle cupotanie po asfaltovej ceste uprostred čiernej noci. Nikdy by ste neuverili, ako rýchlo sa v horách zotmieva, hoci kalendár ukazuje rozkvitnutú jar. Zelená mladina stíchla a ja som sa odvážila otočiť zrak späť. Na okraji cesty postávala srnka a nechápavo sa na mňa dívala. V očiach mala určite len jednu otázku: „čoho sa Ty človieča malé bojíš??“ ...priznám sa, bála som sa prestať kráčať, preto som len prehltla tú veľkú jednu slzu a napriek ťarche školskej tašky utekala z tejto dolinky preč.
Pri pohľade na prvé horárne, ktoré ma svojím svetlom akoby vítali doma, som bola spokojnejšia. Za chrbtom mi ostávalo mnoho prejdených a ustráchaných temných zákrut, pretože pešo prejsť z Kráľovej Lehoty domov netrvalo pár minút! Ako sa vraví, srdiečko som mala v gatiach, ale hrdinsky som otvárala našu bránku a vošla do vykúrenej horárne. Našťastie bol ocko v tej dobe ešte vo svojej „vaškuchyni“ a majstroval tam niečo z dreva, takže môj večný spojenec, mamka, na mňa iba pozrela, spýtala sa, ako som prišla a tíško mi dala večeru na stôl. Pahltne a rýchlo som zahnala žaby v žalúdku spať a v hlave som si prisahala, že nepoviem, ako som sa strašne bála. Bol by to koniec mojich pionierskych radovánok. Bol by to koniec spokojnosti, ktorú som videla v očiach mamky, keď mi hladkala malú strapatú hlávku. Že som doma, celá a zdravá. Nič viac v tej chvíli pre ňu nebolo podstatnejšie. Zahnala som v sebe do najhlbších útrob dnešný strach a pobrala sa do vyhriatej izby pod strechou horárne. Kým sa vrátil ocko do kuchyne , ja som sa už učila, lebo „súdružka pionierska vedúca“ povedala, že iba výborní žiaci to dotiahnu najďalej....a ja som tak veľmi túžila byť dobrá a prvá, až som z toho zaspala.
Ráno, keď som vstúpila do kuchyne na raňajky poznala som, že mamka všetko „zahladila“ a ako každý iný deň sme spolu s ockom vykročili do začiatku nového pracovného a školského dňa. Pod vŕškom mi vzal z rúk moju veľkú tašku a ja som vedela, že mi je odpustené!
Až v rokoch, keď som sama bola matkou, priznal sa pri spomienkach na naše detstvo, aký obrovský strach mával o nás, pokým sme sa nevrátili v poriadku domov. Z výletov, zo schôdzok, dokonca z internátov v staršom veku. Od strachu sa radšej zatváral do „vaškuchyne a stružlikal do úmoru, akoby chcel do dreva zakliniť aj svoju otcovskú lásku zmiešanú s veľkým strachom. Jeho modlitbou boli slová: „s pánom Bohom poručeno, čo sa má stať, sa stane“,... no vždy prežíval veľké potešenie, keď sme sa vrátili domov živí a „celí“.
V ten osudný pioniersky večer som obstála vo svojej prechádzke veľmi ľahko a bez škrabancov. Ani vo sne sa mi vtedy nesnívalo, že v staršom veku sa budem musieť k modlitbe vrátiť a strach vytiahnuť až na povrch tela. Ale aj o tomto strachu sa dozvedel môj ocko až po dlhých desiatich rokoch. Videl ten môj utajený strach na stránkach svojho obľúbeného poľovníckeho časopisu. Čierne na bielom. Keď čítal o mojom príbehu a strete s vlkmi, vedel, že najťažšiu skúšku som zložila. Najťažšie to bolo pre mňa, tajiť dlhé roky ako mi úcta k prírode a jeho slovám asi zachránila život. Prestal sa o mňa báť....
Prajem pokojnú dobrú noc bez strachu o svojich blízkych. Vikina
Komentáre
ahoj viki
Viky, tá lavička je kúzelná... A tie tvoje pionierske roky mi tiež
ahoj Believerko
Zuzka
Neviem, mňa nikdy žiadne organizácie nepriťahovali, všetky som
Viky, ja to asi vypnem, nejaká som nazlostená.
Pá...
Zuzka
Nooo, Viki...
tazke budu moje sny...
hanka
Zuzka
bruu nocku spachtoskom :)
muffinka
Viky, ešte som nakukla...
Rozprávkarka... nič si z toho nerob. Ty vieš svoje. Môžeš sa na takú poznámku z vysoka... Ešte že nálady ľudí nemajú vplyv na klasiku. Pa
dobré ránko
no veru
Prijemne rano prajem
dobré ránko...Altánek
Always
hm...
kiinka
Vky,
Podobne ako aj Ty, aj ja som bol pionier, aj keď v nás deťoch bolo niečo, čo sme dostali nejako nepriamo cez rozprávania rodičov s druhými ľuďmi, že asi tam nie je všeko v najlepšom poriadku...:-))) ale tie detské pocity som mal podobné. No a okrem pionierskej šatky tu samozrejme bol pán Boh, ktorý nás takmer zadaro ochraňoval a nebolo pochýb, že aj uchránil.
Ten pocit strachu o svojich blízkych mala naša mamička vypestovaný tak veľmi, že nejedenkrát, keď som nechodil domov, veď som bol chalanisko, tak zalarmovala pol dediny. No a ten výprask nebudem spomínať...:-)))
Prepáč, má byť samozrejme VIKY
macko
Viky,
No a doma v kuchyni pri dverách viseli mučiace zariadenia. Keď sme boli malí, tak len také koženné "dutky", tak sme to volali. Keď však prestávali zaberať, tak začala používať opačný koniec dutiek, teda rúčkou nás zmlátila. A pretože sme dostávali dobre jesť, tak sme rástli, aj rúčka začala byť málo. A pretože mamička bola vynaliezavá žena, povesila tam šnúru od žehličky. Pamätáš si, to sa dali od žehličky šnúry odpojiť. No a výprask s takouto pomôckou, to už bolo iné café. A veľký rozdiel bol, či s káblikom bila mamička, alebo sa toho ujal otec. Obyčajne len vtedy, keď sa mamičke zdalo, že už na nás nevládze, tak toľko do otca dobiedzala, že nakoniec sa realizoval.
Vidíš, spomínam na to s úsmevom. Nič sa nám nestalo, nie som zakrpatený ani krivý, aj tých vlasov mám ešte dosť...:-))) a rodičov som miloval. Prajem Ti pekný deň.
Viky,
Macko
Ale presne ako si povedal... sme tu, zdraví, otrlí, mali sme rodičov radi a v úcte a žiaden výprask ( ej pamätám!!:) nám neubral ani z krásy, ani z roumu, ale ak človek "nevyfásne" ani nevie, že urobil veľkú chybu... Ani my sme neboli iba láskou maznáčikovskou vychovávaní... ale ak som za niečo kľačala na ostrých hranách triesok hodinu v kúte... dvakrát som si rozmyslela či urobím zase to isté:)) A nikoho z nás nikdy nenapadlo udávať rodiča za fyzické násilie (ale neospravedľňujem ožranov, ktorí naozaj deti, či ženu týrajú).. nikdy nás nenapadlo začať v smútku, či plači brať drogy, nikdy sme neutekali bezhlavo z domu, nekradli peniaze.. nezdvihli ruku na rodičov... patrilo to k daneému životu, úcte a v staršom veku sme im za to "ruky bozkávali"..lebo sme generácia, ktorá hneď neuteká za psychológom s depresiou (ani sme o nej nevedeli a hlavy nás veľakrát bolievali!:)... Som šťastná, že som vyrastala v tej dobe, že som mala prísnych a zároveň milujúcich rodičov a keby som mohla... ten život si znova zopakujem. Presne s nimi, presne tam..v horách .. a presne v takom slede aký bol.
Macko, ďakujem , že si prispel ... že si prišiel... spomínať by sme nikdy nemali prestať, práve preto, aby si poniektroí uvedomili, že ich problémy nie sú zďaleka katastrofické, ale sú to len obyčajné generačné vývojevé fázy života v každej rodine. Prajem Ti krásny deň...
Viky,
Súhlasím s Tebou, že dnes sa z problémov mnohokrát robí životný štýl a riešia sa také veci, ktoré ani problémami nie sú, sú súčasťou normálneho života. No rešpektujem aj tieto "problémy", lebo psychická odolnosť hlavne mladých ľudí klesá a teba im pomôcť. Prajem aj ja Tebe peknú nedeľu.