vikina

Ten môj brat, to bolo číslo „number one“, možno je aj dodnes, len iným spôsobom. Rodokmeňovým. Neustále robil veci, ktoré ma rozčuľovali a jeho tešili. Odkedy sa nasťahovala k nám polodivá mačka, ktorej sme dali meno Mica, mala s ním problémy aj ona. Strakatá bieločierna mačka, akých bolo po okolí dosť. Z divej sa stala polodivá, ba až verná domáca. Po rokoch dôvery zdomácnela do takej miery, že sa nám jednu jar okotila rovno v malej izbičke, v skrini na oblečení. Vtedy si pamätám iba záblesk toho, ako ocko vynášal mačatá vo svojej „ušianke“ do maštale.

Nebudem však spomínať iba zdravú „plodnosť“ našej mačky Micky, no jeden jarný okamih spojený s novonarodenými mačatami. Skôr, ako ich stihla naša Mica vyviesť na dvor a pochváliť sa domácim s dôsledkami svojich nočných „vreskotov“ pod našimi oknami,  rok čo rok bolo mojim a sestriným prvenstvom objavenie mačacieho „hniezdo plodnosti “ v sene na šope.  Dodnes však neviem, či nás ten náš braček sledoval, alebo mal abnormálne čuchové a zrakové schopnosti objaviť mačatá tiež v zhodnom čase. Stalo sa to, čo u mňa vyvolalo polovičný záchvat zúrivosti. Druhú polovicu som v sebe objavila až pri svojich deťoch...!

Náš brat sa veľmi dobre priatelil so susedovým Jurajom, prezývaným „Brešo“, ktorý v to osudné doobedie prišiel k nám. Nechodieval často, lebo podľa jeho mamičky sme neboli  veľmi „perspektívna“ spoločnosť. Jemu to ako každému dieťaťu bolo srdečne jedno. Spoločnosti tu nebolo na výber. Štyri rodiny na „vŕšku“ a dosť. Ďalšie, možno perspektívnejšie, nech sa páči...o pár kilometrov ďalej. Deti sme sa hrávali všetky spoločne. Na našom dvore. Bol najväčší.  A na okne sa vždy našlo niečo napečené pod zub.

 Môj nepodarený brat ho vtedy nalákal na výbornú zábavu a spolu sa odobrali do nášho senníka, kde Micka schovávala svoje maličké potomstvo. Naivne si myslela, že je veľmi prefíkane ukryté pre ľuďmi! Pred nimi áno, no nie pred mojim bratom. Mýlila sa.  Škoda, že  nato prišla až vo chvíli, keď jej mravčiace potomstvo vynášal v deke môj brat a môj dobrý kamarát na dvor. S bratskou a kamarátskou láskou ma zavolali na dvor, že mi „niečo“ ukážu...! Ukázali!!! Obaja schytili deku za jej rohy a začali ju prášiť! Rozdiel v obyčajnom prášení bol iba v tom, že namiesto prachu a špiny vo vzduchu začali poletovať štyri malé mačiatka, snažiac sa zachytiť čohokoľvek, čo by im zabezpečilo pevnú pôdu pod nohami... ! Ale vôbec nič neobjavili, len márne rozhadzovali svojimi tenučkými labkami do vzduchu a lietali ako dobre školení piloti M 17- stiek. Neprajte si počuť ten vreskot, ktorý napokon nevydávali iba slabé mačacie hrdlá, ale aj moje!!! Tá hrôza, keď som zistila, čoho je môj pokrvný brat a moja platonická láska schopní???!!!  Moje živé hračky, ktoré lietali vzduchom ako prasprostý obyčajný prach! Strach a beznádej v mojom maličkom telíčku bol vtedy väčší, ako keď som zdolávala skaly pod Neznámou bez istenia.  Moje zúfalstvo skončilo obyčajným ziapaním o pomoc a slová večnej nenávisti na adresu tých dvoch galganov. Nenávisť ma rokmi opustila, ale láska k mačatám nie.

Mačiatka nakoniec Števov letecký výcvik prežili. Veľmi im to neuškodilo, stali sa z nich dobré mačky aj kocúry. Lietaním v povetrí neprišli o nič dôležité. Ani rozum, ani orientáciu, ani tú ich mačaciu plodnosť. Aj naďalej sa na jar popod naše okná riadne „po mačací“ vrešťalo, keď sa kocúry bili o naše mačky. 

      Ani ja som neprišla vrešťaním o rozum, ani o orientáciu. Stojím pevne na svojich nohách, a keďže sa v Biblii píše „odpúšťaj“, môjmu bratovi bolo už dávno odpustené. Verím, že aj naše mačatá počas svojich deviatich životov zabudli, ako lacno prišli k leteckému výcviku. Možno párkrát vo svojom živote poďakovali za výcvik, padajúc zo stromu alebo strechy. Vedeli ako dobre roztiahnuť labky a dopadnúť na rovnú zem.

     A braček?? Prišiel iba k poriadnemu slovnému výprasku od ocka. Počula ho aj Brešova mamička. Asi fakt mala pravdu. Neboli sme vzorová spoločnosť.