vikina

Som späť. Som rada, že som späť. Pre niekoho čudné, pre mňa najväčšia odmena. Doma v cudzine. Moja vlastná posteľ. Moja rodinka pohromade. A koniec cestovania za dobrodružstvom, za priateľmi, (ktorých som strááášne  rada videla) a za povinosťami, (ktoré som si dobrovoľne naplánovala). Veď ...všetkého veľa škodí...

Som doma. Aj keď 1700 km od domova. Som po vytúženej dovolenke a iba ticho konštatujem, že sa mi splnili sny. Každý máme iné sny. Mne sa splnili tie moje. Jednoduché. Vidieť príbuzných, priateľov a fajn kolegovcov. Všetkých, ktorí v mojom srdci nájdu svoje miesto. Miesta je tam habadej. (Nikdy som si nevšimla, akú mám veľkú hruď.) Pre moje veľké srdce. Stihlo za pár týždňov nabrať k sebe do prenájmu veľa ľudí, pohľadov a spomienok. Spomienky milujem. Okrem svojej rodinky. Spomienky, uložené v najlepšom trezore. Kľúč a heslo mám iba ja.

Pre Vás odomykám kúsok zo svojich spomienok. Na začiatok je to pohľad. Pohľad, ktorým sa mi splnil sen. Neskôr budú aj slová. Odpustite, dnes bude komentár strohý. Bolo to moje vytúžené mlčanie. Ticho som túžila po domove. Domov na pár týždňov pre moje srdce. Aj keď  1700 km od domova. Od domova v cudzine.

V tejto mojej chalúpke sme spolu s rodinkou prežili pár krásnych týždňov. Krásneho počasia, krásnych zážitkov...všetko zreferujem, len musím chvíľku hľadať slová, ktoré som zamkla v mojom trezore. Prajem pekný deň všetkým.                                                                                    Na záver...som rada, že som späť. Späť na blogu, kde sú fajn ľudia...