vikina

Dnes je streda.  Poniektorí  to vieme od rána, poniektorí  vieme prečo a  niektorí   to berú len ako prelomový deň v týždni. Sme bližšie k  piatku...Nuž, kalendárne  prelomový bude až  o dva dni.. ale  aj tak to bol krásny deň.  Predjarný.

Streda  je  u nás  krátkodlhý deň. Krátky pre deti, lebo majú všetky školy   v Bruseli vyučovanie  len  jednej. Potom nastáva hrmot, treskot, invázia na cestách, útoky na nervy za volantom a  prevaha žien  v autách.  Ženy matky a ich deti. Každú stredu tu vládne ženskodetský chaos.  Trinásta hodina patrí  milujúcim matkám  a ich študujúcim deťom.  Ale nie o tom je streda, dnes...

Streda pre mňa,  je  dlhý  deň. Ženské činnosti zväčša scvrknem na  pár hodín, kým dorazia  moje deti.  Tie síce ráno vozím, ale  domov si vezú zadok v  hromadnej preprave.  Až za takú rozmaznanosť nie som... Poobede sú doma... čo s načatým dňom?  Šikovná som, o tom, potom... tak po druhej vyrážam  von. Hlavne vtedy, hlavne v stredu... ak je von prejarný, slnkom objatý  svet. Môj svet je teraz  Brusel.  Priznávam, že pred príchodom  som sa triasla strachom... čo ja v tom veľkom veľkomeste??? Bože, ja... horské žieňa,  maniačka do  zelene a ticha... čo si ja tu počnem? Streda mi to ukázala.  Pol dňa som  matka, pol dňa maniačka... do  zelene a prechádzok.  A k tomu  pripočítajte dnešný krásny, slnkom objatý deň... Tak  to všetko dopadne asi takto... Tak, že  som  pár hodín v bruselparkoch, ktoré mi  budú po návrate domov chýbať  asi najviac...

( bol som mnou len môj starý malý  Canon, tak  kvalita nic moc....)

Dokumentácia toho, že  moja "hriešne žltá radosť" je tu  ako  parková rastlina, žije s nami a my s ňou...

 Pôvodne som sa  vybrala iba!!!... sfotiť si na pamiatku "šafránie pole"... chodím okolo neho denne ,ale moje oči upútava skôr  vodič predo mnou,vedľa.. tak len periférne vnímam túto krásu jari... dnes som si ju  bola  osobne "ochmatkať".

 Pár hodinová prechádzka sa šinula cez môj obľúbený park Woluwe, kde som na  každom rohu - brehu -svahu...stretla náznak blížiacieho  sa mája. Mesiaca lásky. Všetkých to ťahá von, či už za slnkom, alebo  novou možnou láskou.... neviem. Ja som na toto  (aj sedenie na marcovej  tráve ) už  asi pristará...  Ja svoju lásku mám  doma,  posedím si rada, až  bude zem poriadne nahriatá, lebo  priniesť si  so sebou z prechádzky  aj "vlka"... nuž , ďakujem...:))

Trochu  spolunažívania nezaškodí... ako  prírody s ľuďmi, tak európanov  s inokrajcami. Nuž nevidno to veľmi, ale  malé  dobrovoľne "ošatkované" dievčatká sa  mi strčili pred  foťák ... len tak fičalo.. Však iná možnosť tam  ani nebola... Bolo ( a je) ich tam viac ako vodných vtákov... v parku, aj v Bruseli.

Tu už šlapem späť domov, kde v blízkosti  máme  "henriho park". Je to vlastne  bývalý židovský cintorín, ktorý dnes slúži živým. K oddychu , k pozastaveniu sa, k  naberaniu vedomostí, či jednoducho patrí ku  voľnému stredajšiemu popoludniu.  Náhrobné kámene, pomníky sa stali chodníkmi, zeleň, čo pokryla chladné  telá, sa stala oázou pokoja a kľudu. Zvláštne, nie??

 Priznávam... mám za sebou  dlhý deň.  Ako v stredu...  a zvyšok si už nechám pre seba.  Však  poniektorí vieme, prečo... pred  dvoma hodinami som sa vrátila  z  dupľovanej prechádzky, lebo moja  skončila a naša začala. My sme ja  a moja láska.   Priznávam... Brusel mi pred  troma  rokmi naháňal  strach, dnes ho mám  celkom rada, lebo mi naplnil  fotoalbum ,  naplnil  mi  misku poznania a  doplnil skúsenosti, ktoré  (bez urážky) Vám nedá žiadna  (ani)  vysoká škola. Skúsenosti  života.

 Prajem Vám krásny  predjarný stredajší  večer, príjemnú prelomovú noc a  pokojný posledný zimný deň.  Nielen kalendárny... Vaša  bruseltuláčka Vikina