Chodím a rozmýšľam. Už ako môj otec. Pýtam sa, ale sama seba. On sa aspoň mňa stále pýtal...“čo z Teba raz bude??“ Ocko veľa chodiť nemusel. Keď sa ma to pýtal. Bolo to poväčšinou u neho v dielni, vo vaškuchyni. Pchala som do všetkého tie svoje prsty. Lietala okolo ako o závod. Aj hlavu občas zabudla. V oblakoch. Jedno dobré klepnutie po prstoch ma hneď prinavrátilo na zem. Odmalička (môjho) si húdol svoje...“z Teba riadne dievča nebude, veru nie“. Asi vedel prečo to vravel. Bola som vždy súčasťou chalanskej partie. No vyberajte si, keď bývate na horárni, hlboko v lesoch Nízkych Tatier a na okolo štyri ďalšie chalupy. Každá minimálne s jedným chalaniskom. Gate roztrhané každý druhý deň. Rozbitá hlava každý týždeň. Lezenie po stromoch, namiesto prezliekania bábik. Tak sa zo mňa stala veverička. Pre celé okolie. Hrdzavé vlasy som pridala až v staršom veku. Ale orechy nepopustím, čo by ste ma kladivom po prstoch bili...
Rokmi som vedela , čo chcem zo seba mať. Ocko nad tým hodil rukou. Mama len tíško prikyvovala hlavou. Mala rada knihy. Ja tiež. Najradšej pri stole a s lyžicou v ruke. Vtedy chutila nielen polievka, ale aj písmenká. Čím viac som čítala, tým väčšie vrásky naskakovali ockovi na čele. Jasne, že vo vaškuchyni. Trénovala som si pri hobľovaní moju výrečnosť. On sa vždy len vyrovnal, aby si kríže natiahol a riekol: „ ja neviem, dievča moje, čo z Teba raz bude?!“ Veľa sa pri mne naučil. Hlavne založiť si rýchlo protihlukové slúchadlá a prikyvovať. Moje múdrosti nemali konca. Ja som sa naučila, že trpezlivosť ruže prináša. Doniesol mi veľa papierov a od vtedy som nielen ukecaná, ale aj upísaná. Upísala som sa večnému písaniu. Písmeniek z maminých kníh. Len v mojom podaní. Pár rokov aj súťaživo. Raz aj publikačne. Otec stále neveril. Ale bol pyšný. Už som mu nelietala po vaškuchyni , ani nekecala do hobľovania. Bola som budúcou zootechničkou. Veď čím by ste boli, keď celý život len na statku robíte a s koňmi (štvornohými) ste jedna ruka. Jedno kopyto. Už len začať erdžať. Oduševnilo som tomu začala veriť aj ja. Že niečo zo mňa bude.
Mama verila až do konca nášho spoločného života. Že zo mňa raz niečo bude. Keď nič iné, ale šikovná žena určite. Nič iné mi neostávalo, ostali mi po nej na krku dvaja chlapi. A čo je horšie ako hladný chlap??? Variť som sa naučila. Ale až potom, keď som sliepky i prasa aj psa svojimi jedlami vykŕmila. Otec mal hlboké vrásky a občas suchú večeru. Vtedy už neveril ničomu. Ani nášmu psovi pod jeho nohami. Hladný sýtemu neverí! Znenazdajky sa zo mňa stala aj kuchárka. Do kuchyne ma odohnali obaja moji chlapi.Sestry sa vydali a dali sa vykŕmiť svokrami. Bola som aj gazdiná, ale to pred kuchárkou. Svoje prsty som pchala do každej chlapskej roboty. Žena- nežena, aj chlapom občas musíš byť. Tak raz ocko dostal od ženy – neženy rýľom po čele. Všetko som letkom chcela robiť. Úlohu vetroplacha som ale zvládla na jednotku. Úlohu chlapa??...no zastaňte sa ma prosím...!
Vlasy mi začali sivieť. Neviem, či od varenia, či od lietania, či od písania. Písmenkovanie ma neprešlo. Zootechničenie veľmi rýchlo. Už som nebola jedno kopyto zo žiadnym koňom. Dozvedala som sa, že podľa nejakého starého Číňana som ním od malička. Načo viac ? Kto by to kŕmil?! A tak sa kôň stal spisovateľkou . Len naoko. Vždy keď som mala hlavu v oblakoch. V oblakoch som stretla aj anjela. Lieta so mnou dodnes. Chvalabohu, nie je ani kôň, ani veľmi hladný...Ale rohatý je aj za celé stádo.
Všetko už bolo „olrajt“. Aj ocko vedel, že predsa len zo mňa niečo bude. Po toľkých premenách veril v zázrak. Z veveričky zootechnička nikdy nebude. To je jasné. Ale z kuchárky spisovateľka. To mu už nádej dávalo. Na zázrak.
Zhoršilo sa to, keď sme začali farbu vlasov meniť. Všetky tri sestry naraz. Do červena. Horšie sa ani stať nemohlo. V horárni poľovníka voľne sa pohybovali tri líšky. Občas aj besneli...od dobroty. To už aj nádej na zázrak hodila flintu do žita. Chlapi radšej popili žitnú. Skreslený pohľad na besné líšky bol znesiteľnejší. A otec vtedy nikdy netrafil. Len trefne poznamenal, že besné líšky sa môžu strieľať aj mimo sezónu...
Už dlhšiu dobu som dvojmo. Dva v jednom. Líška na strigônskej metle. Nimbus 2007. Kúpila som ju vo výpredaji na tunajšom námestí. Bolo potrebné lietať. Z jedného konca mesta na druhý. Aj s mladými. Líšťatá to nie sú, ale jedno by sa mohlo na mňa udať. Striga...hlavne ráno pred zrkadlom. Hotová Samara. To druhé bude kôň. Kope vzduchom ako splašený. Hlavne keď má pre sebou veľké prekážky. Snáď raz všetky preskočí. Aj za mňa. Ja pre istotu všetko preletím. S nadhľadom. Ináč by som si tú svoju skurku odrela. A čím nakoniec budem, až budem odretá? ..No to by aj môj ocko chcel vedieť. Jedno je isté....chlapom už nikdy nebudem!
Verím, aj keď nádej so zázrakom určite niekde v žite flintu hľadajú...že nikdy neprestanem byť chameleón. Originálny. Tak ako originálne miešam teraz svoj odvar na pekné sny...Dáte si??? Budete mať strigônsky dobrý spánok...ako ja každý deň.
Vaša stará lietavica strigônska.
Komentáre
milucke
pekne citanie
:-)
neviem co z teba este bude :)
hanka
believer
Rusalka
bv
jak chybala? nechybala?
tak potom
.)
bude sa mi dobre spinkať
tak to
hadička?? ;)
tak dobre..hadica:)
originálne miešaš odvar na pekné sny...
ich pekne vystihuješ: "Mama... Mala rada knihy. Ja tiež. Najradšej pri stole a s lyžicou v ruke. Vtedy chutila nielen polievka, ale aj písmenká. Čím viac som čítala, tým väčšie vrásky naskakovali ockovi na čele."
Viky, nechci vedieť čo je Chameleón v podaní Anabázy. K takému Ti neodporúčam sa hlásiť. Ale taký Tvoj chameleónik sa môže, ako by povedal Miťo.
Marti
Ty si kôň a ja som drak... už je to raz tak. :)))))))))))
viki
Believerko
načo odvar zabudnutia??? som neprebratá iščo..:)
A čo je tu nové?
Marti
do nedele by som Vás rada poťahala po celom zvyšku, nohy dobre namastiť:))))
Veď preto som sem prišla, lebo som videla že Ty si práve u mňa...
P.S. Neviem čo adminovi porovila, ale každá moja návšteva u druhých je že som neautorizovaná. To sa mám dakde legitimovať či čo? Veď som normálne prihlásená. Tak sorry, že takto neoficiálne.
Neviem čo sa adminovi porobilo....
aj mne
Legitimovať? A na blogu?
Tak do klídku, dámy.
Vikina,
Miloslav
Pirátka
Tak to bude zase problém
To je super:)))
úraz nebude, taká zima ešte nebola, žeby ma k zemi pribila:)))
Viky
Marti..
Tak sa lieč
Pekne si opisala svoje pocity
gabika