Vždy to tak bolo. Odkedy som vládala udržať v ruke kameň, čo vedel zo škrupinky dostať to sladké božské pokušenie. Bola to doba orešenia. Orechové blues. Bola som „ na vŕšku“ známa orešnica. Aj veverička , ale to inokedy....
V ovzduší sa ešte len druhé seno sušilo, čo sme otavou volávali na horách, už som svoje oči popásala na konárikoch liesky obyčajnej. Už som v rukách skúmala tvrdosť budúcich mojich poživín. Po škole, po tme a po dobrom maminom obede, ktorý som vždy zjedla až popoludní. Potom bolo orešenie. Celú jeseň až do posledného padnutého lístia na lieske obyčajnej. Ani listom som nedala oddýchnuť, prehrabávala som sa v nich a hľadala guľaté, zlatohnedé poklady.
Nespomínam, kto ma to naučil. Ak žijete na horárni, učiť Vás to nikto nemusí. Je to ako naučiť sa rozprávať. Proste to „obkukáte“ od starších. Toľko si pamätám. Že som sa stále túlavala dolinami a horami so starším bratom. Natrčil mi malíček, ja som ho pevne uchopila do svojej dlane a už sa išlo. Aj na lieskovce.
Bol to pre mňa najkrajšie obdobie školského roka. Po poslednom zvonení školského zvonca som sa nemohla dočkať vône padajúceho lístia a orechov. Bola by som utekala pred autobusom, keby som vedela utekať rýchlejšie ako vtedajšie Carosy. Ale vydržala som sedieť v hrkotajúcom autobuse celých 45 minút. Trpezlivo. Mama ma učila, že trpezlivosť ruže prináša. U nás sa ruže nedopestovali, ale lieskových orechov bol plný les. Od vidím, do nedovidím...
Pred autobusom som nevládala utekať, ale hore briežkom som bola doma cobydup. Niekde by povedali, skôr ako kohút zakikiríka, u nás to bolo...“skôr ako náš Rexo z búdy vyšiel“ .Aj tým cobydupom som už očami blýskala po lieskach pri chodníku. Či mi zvýšilo od včera, či mi orešnice všetko nevykradli zo stromu. Keď bol „voňavý rok“ a orieškov bolo za celé vrecia, už po ceste domov som zbierala. Do tašky padali oriešky pomedzi knihy a zošity a boli iba moje. Moje, počujete, orešnice akési!!!
Ohníček v očiach žiaril radosťou, akú máva iba šťastné dieťa. Vtedy som bola šťastným dieťaťom v hrkotajúcimi orieškami v taške.
Každý deň som prešla svoj rajón, ktorý začínal na najbližšom slnečnom kopčeku, kde rástla najsladšia lieska. Tá zarodila vždy ako prvá. Tú som aj obrala vždy ako prvú. Pri nej, pri malom búčku som si vysedela miestečko na lúskanie sladkého pokladu. Buchotaním kameňa o kameň som dávala dlho do noci rodičom vedieť, kde ma môžu hľadať. Kým ma bolo počuť, ani ma nehľadali. Ocko sa len „popod fúz“ usmial, keď sa spoza rohu senníka prišiel na mňa pozrieť.
„No, poď už domov, na dnes stačilo, Ty orešnica, šikovnica!“
Ešteže sme mali pri ceste všade „kandelábre“, ináč by som si posledné minúty tým kameňom nakládla po prstoch viac ako po orechoch. Niektoré mali poriadne tvrdú škrupinku, skoro ako moja hlava. Jeden oriešok do úst, jeden do sáčku... Jeden pre mňa , jeden pre Teba... Kto bude ten „Teba“ som nevedela. Ale vždy som sa najradšej podelila s mamkou. Milovala oriešky ako ja. Tak sme počas zimných večerov v kuchyni chrúmali a čítavali knihy.
Najväčším umením po návrate domov z lúskania, bolo schovať orechy pred súrodencami. Nechceli by ste zažiť preukrutné boje a hlavolamy. Kde sa hrabú dnešné trezory...Lúskanie orechov bola malina oproti nájdeniu mojich skrytých pokladíkov.
Keď tak rozmýšľam, mala som krásny školský rok. . Začínal s vôňou lieskovcov a končil s vôňou pokosenej prvej trávy.
Pred mesiacom som si na to spomenula...Spotená, udýchaná, pár kilometrov v korčuliach, moje oči uzreli sladký poklad. Bol jediný na celom strome. Schovaný v chlpatom objatí šupky pozeral na mňa svojim zlatohnedým „kuk-om". STOP...!! Taká otočka na mieste, že aj korčule zapískali.
„Tak Teba tu veru nenechám! Si jediný, si môj a sám si ma vybral“
Je stále môj, mám ho ako poklad pred očami aj teraz , leží na poličke pred fotkou rodinky a bude mi pripomínať krásne chvíle v týchto končinách. Tak ako mi v tú osudnú minútu pripomenul svojou vôňou môj domov, moje detské jesene, moje buchotanie o skalu a šťastné detstvo uprostred bohatých hôr. Jesene môjho detstva hrali orechového blues.
Komentáre
Musím vedieť, čo sa deje v mojom lese...
jeeej viky, to bolo kuzelne citanie :)
macko
sygon
vikus
lááásko ty si mááá...orechová..:)))
normálne ťa mam pred očami..copaté dievčatko s kameňom v ruke a s blaženým výrazom na tvári..líčka ako veverička orieškami naplnené..))))
joooooj...)))
Ellinka
Vikina,
lasky
Viky...
Krasny pribeh
Viky tvoje orechové blues je nádherné pre mňa :-)
marti
Always
Derchura
Vikina,
cítim tu teraz vôňu orechov :-)
pekný deň ti prajem, orešnica - šikovnica - nezbednica ;-)
Viki a ja sľubujem, že si ťa nabudúce nájdem :-)
Piratka
Ps.. mám zase PC v "dôchodku" neťahá Tvoje krásne fotky... tak len že VItaj a som rada že si doma:)
Derechura
Vikina,
a tie fotky nie sú dôležité, tak sa s tým netráp :-)
a vďaka za privítanie :-)
maj sa krásne
piratka
Vikina,
len neviem, čo s tým, že ti je teraz zima... ;-)
Vikineckaaa:)
takze dnes si sa odhalila uplne, Ty si vlastne princezna, ved Ta cvrnkol zazracny oriesok do nosteka , ake nadherne kuzlo v podobe pismeniek nam sem priniesol...
piratka
liptovských lúkach pod Chočom, alebo na Havránku:)
Vlaske mam najradsej
Vikina,
tak teda do skorého :)
Hanka moja..
Aké pekné čítanie :-)
rusalka
diky vik :)
BV