vikina

     Sobota. Voľný deň pre každého, taktiež aj pre môjho manžela. Ten sa prihlásil za doprovod pod názvom, „osobný šofér“ ženskej zvedavej bandy. Zvedavej za poznaním  a navrhnutého plánu.

More. Severné, studené, búrlivé, ale krásne. Krásne, plné spenených vĺn,  škriekajúcich čajok. Piesočné pobrežie plné prechádzajúcich sa ľudí..

Predné sklo auta nám počas hodinovej jazdy kropili kvapky dažďa, ale moje sladké reči a sľuby na adresu slnka, boli splnené a ono sa prechádzalo celé poobedie s nami. ( Naozaj som nepochopila, čím si to zaslúžim, ale po tieto dni ma slnko nikdy neomietlo a vzalo ma za slovo...len to „maslo na parôžky“ som mu ešte nedala)...

 My po piesočnom pobreží a ono po rozjasnenej oblohe. V tej romantike bol ale jeden veľký háčik, alebo hák! Vietor sa rozhodol (a dosť vážne), že nám pobyt na pobreží poriadne „osladí“ ...( zabudla som ho pozvať na prechádzku s nami)... Fúkal svojou 60-80 km rýchlosťou, a v niektorých momentoch skúšal naše pevné postavenie na tejto zemi! Ustáli sme. Proti vetru, no nie proti piesku, ktorým sme boli posiatí ako koláč starej mamy od práškového cukru. Bol všade. Škrípali sme zubami, no nie od zlosti. Tvár zažila bezplatný a dlhodobý peeling a oči začali po hodine vŕzgať! S nami domov prišlo aj pár dekagramov morského sypkého a jemného piesku. (Vedieť to ráno...pribalíme vrecia...snáď by bolo aj na základy domu!). 

 

 

More sa penilo, prevaľovalo vlnu za vlnou a hnalo ju k pobrežiu a k nám. Jachtári z blízkeho prístavu sa odhodlane púšťali na voľné more, poniektorí to ale otočili skôr, ako na šíre more vôbec vyšli. Myslím, že boli „tí“ múdrejší...(ich múdrosť a skúsenosti odhadujem na dlhodobejšie plavby).

My sme napriek nahnevanému vetru, no hrejivému slniečku s úžasom sledovali „morské divadlo“. Prechádzkou po prístavnom 150 metrovom móle, na konci s majákom a nefungujúcim zvoncom, pripomínali sme v určitých momentoch dobre spoločenskí naladených ľudí...potácajúc a balancujúc, kráčali sme až na koniec. Čajky, ktoré sa taktiež svojsky mordovali s vetrom, alebo si jednoducho v ňom sušili svoje perá na roztiahnutých krídlach, nechávali sa unášať vlnami, alebo sa vznášali veľmi blízko a nebezpečne ponad naše hlavy.

 

 Namiesto pohľadu do spenených prívalových vĺn, naše pohľady častejšie smerovali k vznášajúcich sa operencoch a neočakávali od nich nič „dobré“... (vyhnúť sa takému dobre vypudenému vtáčiemu trusu...umenie!!).

 

 

Zhodnotili sme pri návrate k autu, že kozmetika „zadarmo“ v takom množstve a rôznorodosti aplikácii naraz, je síce zaujímavá vec, ale nie až tak nutná...Peeling, morské riasy, vytiahnuté vrásky a ošľahané tváre vetrom, vlasy s prídavkom morského vzduchu a vystužené pieskom do požadovaného tvaru...otvoríme biznis, dámy???  (A hurá,  žiadny „zásah“ rovno do tváre od tých uškriekancov pernatých!!!)

Radšej sme sa  odobrali do kľudnejšieho prístavného mestečka Oostende. Prešli očami všetky malé, veľké, honosné aj skromné jachty...Prechádzkovo prešli k pobrežiu v tomto malebnom mestečku a nakoniec ...(o siedmej večer)...

Moja ďakovná modlitba patrila slnku, patrila priateľstvu, patrila rodine a krásnemu dňu, ktorý som mohla prežiť s jedinečnými ľuďmi.

Bože ďakujem, kiežby bolo takých dobrých priateľov všade a veľa....a jasné, bez môjho drahého manželíka sme si mohli more iba „nakresliť“!

Bože, nech sú jeho ruky zlaté, stále pevne na volante...!

...veď pôjdeme aj zajtra na prieskum...čaká nás „čerešnička na torte“...

 

Pekný večer.