vikina

Pozvánka platí aj na dnes.  Louvre je stále otvorený, u mňa aj v pondelok, aj v nedeľu...kedy chcete. Ste v mojom "louvri" srdečne vítaní.

Otvoríme zázračnú skrinku, ktorú si požičiame od Napoleóna III. a vkročíme aj do jeho siení.

Prehoďte si starosti z pleca na plece, stanťe sa silným Herkulom.

Dámy, kľudne sa dajte uniesť...do kráľovských komnát, čaká Vás iba pohodlie a krása.

Na toho nahnevaného čertíka sa pozrite zbližšia...jeho hnev je súčasťou....

...jednej veľkej čase. Aj keď som striga, ale takého diabla by som metlou hnala...

Soškami okolo nás  sa to len tak hmýrilo, ale umelecké drobnodielo stojí za ukážku. Páči sa Vám??

...alebo také rohy kozuba?

Posvietime si na cestu, na ktorej môžete stretnúť aj duchov Louvru. Mne by to nevadilo, len syn je trošku strachopud a dcéra znesie...len Samaru nie!

No uznajte, nepáčilo by sa Vám vlastniť také zrkadlo...ešte pribaliť veľkú spálňu, ktorá bola pre nás tohto roku zatvorená. Zrkadlo, zrkadlo, povedz, kto je v Louvri najkrajší?..."všetci, všetci"

Pomaly, unavene sme prichádzali s húfom zvedavcov do Napoleonových komnát. Je tam atmosféra, že by jedna striga lietala...Káva je v nedohľadne, deti to vzdali...chodili za mnou ako mátohy.

Neverili by ste ako ma cukalo...sadnúť si, vystrieť nôžky kochať sa...ručnou prácou krajčírov, maliarov aj tapetárov. Ale prederte sa v takom dave ku sedeniu...

Tu som niečo sľúbila, teraz neviem, či môžem verejne?!...čo ak náhodou dcéra zablúdi na tieto stránky...?!? Z lásky (aj zo srandy) k nej si objednávam túto Napoleonovu jedáleň na jej 18-stku so všetkým všudy. Prídete???? ...Však personálu nie je nikdy dosť...

Túlanie po komnatách sa skončilo, ale takýchto obrov bolo na dosah habadej. Len nešahať!!! Oprieť?? ...tak pohľad .. a odchod...

Posedieť, keď už nie oprieť...?? Rovno na Napoleónove kreslo...riskujete! Ale risk je zisk...sadli sme si obdaleč, vo výklenku našli lavičku (deti)...povzbudili nervovú sústavu lokom dobre schovanej ťapočky s whisky (deti nie)... a ide sa  ďalej.

Teraz, ak dovolíte, v prípade zariaďovania bejváku...ponúkam  Vám na výber. Lustre ala Louvre. Už len vybrať a dať zhotoviť. Na všetko sa odborníci nájdu, ak budete veľmi chcieť...začína "lustrová vernisáž":

Máte ešte chvíľku čas?? Lebo nám sa krátil, napriek tomu, že všade v komnatách, či vo vitrínkach na nás robilo  tik, tak...Neklamem! Tieto prvé naozaj ukazovali presný čas...takže hodinová vernisáž:

Udrela posledná hodina!! Nie nášho života, i keď syn pri vyslovení mojej následnej zastávky skoro umrel v mojom náručí,...ale bola to len posledná hodina prehliadky Louvru. Aj ja, striga prelietavá som mlela  z posledného. No umenie sochárov, kedy  Vám skamenie aj hlad, či smäd...to obetujem...Káva niekde na konci žiadostivo volala...

Pod touto presklenou vnútornou časťou, preplnenou skvostami sochárov z celého Francúzska bola úžasná atmosféra. Tu prišli naozaj len vytrvalci, lebo väčšina zvedavcov to otočila po maliaroch rovno do kaviarní...ešteže tu boli aj kamenné lavičky.

Chodila som skúmavo a  pomaly okolo každej sochy, každá z nich na mňa hovorila svojím príbehom. Slovami a rukami sochára...Sama som neverila, že ma na staré kolená zaujme práve kamenný chlap:)

Tam niekde uprostred sa nakoniec uvelebila moja znavená rodinka, ktorá už očividne za sebou ťahala nielen nohy, ale aj smädnú slinu a túžbu posedieť. Dala som im náskok..sedeli a čakali asi hodinku. Kým som ja vyobzerala všetkých holatých chlapov a kone, a zvery....len strážnikom sa raz nepáčilo že som si chcela šáhnout..."iba šáhnout Vendulko!!!" Hneď bolo počutelné...NO, NO, NO!!!

 Tak takto niekedy v minulosti a dobách kráľov vyzerala slávna Champs Elysées...jej vstup od Louvre lemovali dva originály kamenných konských sôch, ktoré sa teraz nachádzajú nad týmito fotkami. Čo je krajšie, minulosť?

Svetlo nás volalo..tak sme to vzdali, šli sme na kávu, utíšiť hlad a nakoniec sme nestihli ani nič iné. Bola záverečná. Stihli sme len  jedno poschodie...No ja sa vrátim!

Snáď som Vám ponúkla aspoň malú čiastku z krásy, ktorú pre nás, pre budúcnosť, zanechali kráľovské maniere, zberateľstvo, či šikovné ruky dnes už len z portrétov hľadiacich  umelcov francúzskeho kráľovstva. Päť hodín prechádzky a na nohách, bez metly, bez desiny....no zvládli by ste ešte viac??? Lebo viac už v Louvri odo mňa nenájdete. Niečo som nechala aj pre Vaše osobné poznanie. Na Vašu osobnú návštevu v Louvri, v Paríži...meste kráľov a lásky. Lásky k ľudom, či umeniu.

U mňa je otvorený stále. Ak Vám to na tohoročnú dovolenku nevydá...príďte sa pozrieť kedykoľvek. Prinajhoršom sa uvidíme na oslave, v Napoleonovej jedálni...takže idem hľadať možnosti, ako to všetko slušne a bezbolestne odsľúbiť. Dcéra už čaká... a Vás čaká ešte jeden deň s mojom rodinkou v Paríži. Ten posledný, rozlúčkový. A pretože som slušne vychovaná, rozlúčim sa so všetkým parížskym, aj s krémom a koláčikmi. Kým príde to známe ľúbezné zdravie... A do vtedy aj s Vami.

Prajem peknú nedeľu a nelietajte príliš nízko,aby nám nepršalo aj posledný deň.