vikina

Nezačnem tak, ako som si predstavovala. Niečím krásnym, milým... mám prázdno v duši a hľadám  márne odpovede, ktoré už nikoho nezachránia. Len mi tak prišlo ľúto a chcem sa vyžalovať...

Dnes som po dlhej dobe  chodila po internetových novinách a upútala ma titulka o havárii pri Zvolene. V pondelok sa tam čelne zrazili dve autá.  V jednom sedeli dvaja policajti, ktorí boli  členmi doprovodu  kolóny prevážajúcej peniaze. V druhom bola mladá matka a jej 9-ročný synček. Obaja pri zrážke zahynuli... PREČO???

Diskusia k článku bola veľmi búrlivá a z jednej strany hanlivá pre policajtov, z inej strany dokonca na mrtvú ženu a jej syna!!! Rozchodné názory,  slovami uľavujúci sa smútok, hľadanie viny, pohadzovanie  "horúceho zemiaka viny". Názory  z diskusie vo mne vyvolali len  a len obrovský smútok. Padol tam tieň aj na diskutérku z cudziny... vraj nemáme právo sa k tomu vyjadrovať. My , čo nie sme doma..  nemáme právo posudzovať situáciu a hlavne právo na vyjadrenie. Vraj sme príživníci...

Smútim v hĺbke duše s pozostalými. Otcom, manželom, malým bratčekom, čo ostal sám pre ocka.  Otec, manžel,  on sám sa pridal do diskusie a prosil ľudí, aby nešpinili  pamiatku jeho ženy a syna.Nepomohli ani príspevky profesionálov , ľudí spoza volantu. Nepomohli ani  slová  smútiacej kolegyne. Nepomohli ani prosby, aby sa Slováci zamysleli , kde  a ako prispievajú do diskusie. Slováci, ktorí sa nechcú zmeniť...

Mám  toho veľa na jazyku, ale k takejto tragédii (hlavne tej slovenskej morálnej) nemám čo dodať.

Žijem v cudzine, kde je státisíce vodičov, tisíce policajtov,  stovky aut prevážajúcich peniaze, denne kolóny sprevádzajúce mocipánov sveta... ale za celé obdobie som nevidela jedinú čelnú zrážku dvoch aut so smrteľnými  následkami, nevidela som jediného zrazeného chodca ( a chodím poväčšine pešo!).. nevidela som policajtov, ktorí z pozície moci, autority a povolania ohrozujú svojich vlastných  spoluobyvateľov.

Mám v sebe hanbu,  že patrím  k národu, ktorému je prednejšia rýchlosť, peniaze, zbraň - auto, moc ako autorita vládnuca nad  ľudským životom.... matky, dieťaťa, manželky, syna!

Prečo nadávame, haníme, diskutujeme... a potom si väčšina z diskutujúcich sadne po pár poldeci za volant ( však čo? mám to len pár km domov!).. a ide poceste ako o  závod ( však čo?,  však mám bavoráka).. a  v prípade horšieho (však čo, mám kamaráta policajta)... a v prípade šťastia, dôjde spokojne domov...k manželke, k synom a uloží sa spať.

Začnime od seba. Žijem v cudzom obrovskom meste, kde žije státisíce ľudí . Jazdia skoro všetci, denne od mladého až po staručkého obyvateľa.  Jazdia pomaly. Zo začiatku nás to veľmi rozčulovalo, ale pochoplili sme, že majú pravdu.  Rýchlo ďaleko nedôjdeš... ale skôr sa zabiješ.    Pochopili sme, už sa neponáhľame. Kam  by sme sa aj?? Do náruče nešťastia?...

Chcem v smútku, ktorý mi zatiahol srdce nad týmto článkom, touto diskusiou ... chcem poďakovať  všetkým, ktorí jazdia opatrne, hoci pomalšie, ohľaduplne... lebo rýchlosť nevráti čas a čas nevráti  vyhasnutý mladý život.

V tomto okamihu ďakujem cudzine, že  ma naučila rozmýšľať aj z inej stránky , čo je  hodnota života. Nebudeme bohatší majetkom, pozíciou, autoritou... bohatší budeme skúsenosťami, ktoré zažijeme počas dlhého života.

 Na záver napíšem to, čo som napísala dcére pri odchode na Slovensko.  Môj strach o dieťa sa premenil do slov:

" Najväčšie bohatstvo, ktoré sme Ti dali s ockom.. je život. Viac Ti už nedokážeme dať. Stráž si ho ako najväčší poklad sveta. "