Som oheň. Podľa feng- šuej. Neviem, kde na to prišli, ale ja som na to prišla sama od seba. Už v detstve. Myslím, že som ich trochu predbehla, ale nevravte im to. Nikomu z feng - šuej. Mohli by ma zažalovať a ja nemám rada sudcov. Právnikov áno...
Tak som od malička pálila, čo sa dalo. Však prečo by aj nie...vyrastala som na horárni a tam boli iba kachľové pece. Každý deň bolo treba podpáliť oheň. Do pece, ako sa to u nás doma vravievalo. Ale najsamprv bolo treba narúbať drevo a doniesť ho do kuchyne a izieb. A predtým ešte bolo treba plno vecí, ale mne sa páčilo zapaľovať oheň. Asi vo mne už vtedy všetci čerti bývali a robili si tam peklo. A pekne ma to hrialo pri srdci. Myslím oheň, keď sa podaril na prvý pokus.
Kým som bola menšia , bolo aj plno nepodarkov. Občas vyletel uhlík z pece na koberec. Ručne tkaný...no, čo mám viac dodať. Pálilo ma to na zadku poriadne dlho. Ale podrástla som a oheň horieť musel, lebo sa varilo. Každý deň. Najradšej som mala kuchyňu. Veľkú, horársku. Uprostred so stolom pre šiestich ľudí. V teplej kuchyni občas sedávalo aj viac ako šesť ľudí. Asi som vedela dobre zakúriť a udržiavať oheň. Stal sa zo mňa „kajmel“. Neviem, kde ocko na to oslovenie prišiel, ale zvykla som si. Na oslovenie, na teplo domova, aj na oheň. Ten mi k tomu môjmu srdcu prirástol.
Pálilo sa všelikde a všeličo. Od jari až do jesene. Všade, kde bol oheň som nesmela chýbať. Rodičia si na to zvykli. Vždy ma zavolali. Či doniesť dreva na oheň, či robiť poriadky so suchým zemiačniskom na záhrade. Stála som prvá v rade na zápalky. A škrtala, škrtala, až sa chytilo. Plamene boli nielen v ohnisku, ale omnoho väčšie aj v mojich očiach. A čerti sa radovali. Bola by som v ošiali podpálila aj celú záhradu. Ešteže sme ju mali o kúštik ďalej od senníka. Ocko ma poznal. Stál a dával na mňa vždy pozor. No hlavne na zápalky. Aby dlho neostali v mojich rukách. Boli by skončili v mojom vrecku a čerti by mali zase Vianoce. Vedel veľmi dobre, že hoci som dievka, čertisko som bola najrohatejšie.
Pri ohni mi rýchlo ubehlo detstvo. Keď nie na záhrade, tak pri teplej piecke v kuchyni. Tam sme si potom ako staršie, my sestričky, ohrievali v zime omrznuté zadky. Na šparhete, ako to volal ocko. Občas to schytali aj tepláky. Bola som dobrý „kajmel“.
Kajmelovala som aj pri ohnisku. Na prednej záhradke pri opekačkách. Nech ma ocko nevartuje, založím väčšiu vatru ako dvanásti sokoli, sokolovia bieli. Aj Jánošík by si ponad dňu zaskákal. Ja som neskákala. Iba keď mi mihalnice obhoreli. Špekačky ma nikdy nelákali. Opekať. Zato všetky palice na opekanie špekačiek áno. Vždy boli obhorené do uhľovita. Nemohla som vedieť, že podľa feng – šuej som oheň. Vedela som ale, že oheň mám rada. Vedela som to skôr ako feng – šuej. Toho nepoznám a on nepoznal mňa.
Keď som nebola "hore", bola som dolu. Vo vaškuchyni. Dalo by sa povedať, že v pivnici, ale ocko to tak volal, tak aj my. Bola tam jeho stolárska dielňa. Aj s kachľovou pecou. Pálili sa tam piliny a stružliny z dreva. Tam som prisahámbohu, strávila asi polovicu detstva. Ocko mal božskú trpezlivosť. S mojou láskou k ohňu, aj k môjmu podrezanému jazyku. Nestíhal toľko nastružlikať a napíliť, koľko som ja bola schopná spáliť. Vždy mal vo vaškuchyni „trenírkovú“ teplotu.
Dnes nie som až taká veľká, ale podstatne zručnejšia. V podpaľovaní, aj udržiavaní ohňa. Aj v rodinnom krbe, keď je nutné. Pec z rodnej horárne ostala na svojom mieste. Tak ako aj moja úchylka. No hlavne spomienky. Ostali mi v srdci. Úchyliek mám viac. Spomenula som si na ne, pri "čajíčku" aj pri "kameňoch" od Rusalky. Oheň mám dodnes. Aj na papieri, lebo to feng – šuej dal do kníh. To, že som oheň. Aj knihu mám. O feng- šuej. Tak podpaľujem ďalej, ale iba sviečky. Koľko sa dá. Všelikde a všelijaké. Sú to moje najmilšie darčeky. Moje darčekové úchylky. Čerti nespia, hlavne nie v mojom vnútri. Spolu kajmelujeme jedna radosť. Podpaľujeme knôtiky na mojich darčekoch, až to horí v každom rohu izby. Najradšej podpaľujem v kúpeľni.
Škoda len, že manžel je zem. Podľa feng- šuej. Podľa mňa má bohovsky ďaleko od zeme. Však meria omnoho viac ako ja. Ale uzemňuje ma poriadne. Vraj to u nás vyzerá ako v kostole. Do kostola nechodíme. Ale všetci doma sa modlia, aby som nám nepodpálila byt. Tak to zmiernim, vždy keď veľa horí. Jedno je isté, že oheň v mojom srdci nezhasne nikdy. Moji čertíci sú najlepší kajmeli na svete. V mojom svete. To nevedel ani feng –šuej. Ale nepovedzte mu to...
Komentáre
doma su urcite radi
ej ,to je milé
svetluška
teide
Viki
čekám...
idzem cvičic hlasivky, bo budzeme i špivac, ňe???
každopádne mu prajem príjemný let :)
špivaju
poletieť poletí
len si leť aj s prestreleným srdcom..:) mu prajem
neznam, či
:-) veľmi pekne napísané
rusalka
Vikina, rozosmiala si ma...
rusalka
Babule ..pridavam sa k vám...ohen mam rada..aj ked nepálim...
vela ohen..vela vietor..pre niekoho prizmená..pre niekoho menej než vzduch..a aj vody mam vela..hlavne v poslednom obdobi...
.
ani neviem,
Dlhe roky mi trvalo, kym som sa prestala bat pouzivat zapalky. U nas sa zakurovalo v sporaku, v kotli, v peci a pre mna zapalky - neprekonatelna prekazka. Ked uz ohen horel, to bola krasa, len ten zaciatok...
Neskutocne rada som rubala drevo a "vyrabala" stiepanicky, ktore sa davali na papier, aby sa ohnik rozhorel. Narubane drevo, jeho uzasna vona, ohnik, ktory tiez vonal, to su krasne spomienky na rodny dom. Najma zima - pnik na rubanie pred pivnicou, okolo mna poletovali vlocky snehu, mrazik sa snazil vopchat pod nechty a ja som sekerkou tala a spievala spolu s magnetakom...
Zase som sa nechala uniest...pekny den prajem...:)
viki
byvanie v horarni ti zavidim v dobrom :)
vnimava
hanka, hanka
prajem Ti ohnivý pekný večer:))
Olinka
a za "závisť" Ti ďakujem, priala by som to zažiť aj mojim deťom..:)
Viki - Ty si mi ale dala... Ale posielam Ti Jesennú lásku.
Miroslav Válek - Jesenná láska
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možno, že iba obrázok, možno tôňu iba.
No pred cieľom sa zastaví. Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa.
Bola to láska? Sklamanie?Aj láska bola hlúpa,
že chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca.
No máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto,
len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju.
Túžieval, čakal, dočkal sa. Odišla. Nepozná ju.
Láska je strašne bohatá, lásáska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
pekne spomienky si mi privolala
Martuška
kordelia
Viki, ja zasa
Pripomenula si mi tiež jeden zážitok z detstva. S bratom sme si večne robili zle. Keď ma naštval hádzala som po ňom čo som mala poruke. Raz som mu strčila do pece novú čiapku. Myslela som si, že sa jej nič nestane, pretože v sporáku už nehorelo. Lenže vznietili sa žeravé uhlíky a úplne nová čiapka bola zrazu sama čierna diera. Mali sme čo vysvetľovať mame. Ale zdá sa mi, že to zobral na seba.
martuška
s tým bráchom...ja som toho huncúctva už spomenula v "slonej pamäti"...ešteže ich máme:)
Viki - neviem či Ti správa došla.
vikina
a ked sme pritom, tie nie si ohen, ale hurikan, pane generale :))
bv
Pekne
Pekne
Always
Ľudskému teplu sa žiaden oheň nevyrovná...súhlasím:)