vikina

Môžbyť je to počasím. Môžbyť tím mojím lístkopadom. Všetko padá, aj moja nálada ... s dažďom, čo bubnuje na okenné sklá. Prší na kvety, na ľudí ...aj na Vás. Bubnuje na moju dušu.

Vnútro bojuje o prežitie. Prežitie mien a ľudí. Boj telo na telo. Nemám rozhodcovské skúsenosti, preto sa len prizerám. Bojujú vo mne. Mená ľudí, čo poznám. Ktorí mi zaplnili diár s adresami. Moje emailové kontakty. Kontakty so svetom.  So životom. Je tak plný, ako je plná moja duša. Plná otázok a neodpovedí.  Dnešného dažďosmútku. Darmo klikám  a otváram schránku. Emailovú. Márne dychtivo otváram poštovú schránku. Stále na mňa žnurká prázdnom spred piatich dní...Stratila som snáď správny klúč? Neviem heslo?? K Vašim srdciam...k Vašej priazni?

Nemám ale slov, nemám chuť bojovať za Vás. Som zásadová a nerada prehrávam. Teraz, ale chcem odstúpiť z boja. Nemám prečo bojovať. Nevidím víťaza, ani soka. Nevidím žiadne meno. Ani v schránkach, na konci,  ani vo mne. Čas vypršal. Na moje volanie. Prázdna ozvena...

Za oknom stále prší. Tam žiadny čas nevyprší...Vy ste moja časomiera, kompas.  Kontakty, adresy, mená. Skúste mi pomôcť nájsť východ.  Môžno hľadám zle. Na opačnej strane. Stojím pred vchodom a považujem ho za východ. Vôjsť, alebo výjsť...Pustiť sa znova do boja. S kým a za koho??

Sama sebe dám ešte šancu. Zvýšim si kredit tpezlivosti. Zvýšim časový limit. Víťazný pokrik.  Aby mi ukázal, že bojovať sa oplatí. Za vás, za seba. Za mená v adresári. Za všetkých, ktorí vo mne bojujú o moju priazeň, či nepriazeň.  Za všetkých, ktorí ma pripravujú o silu a nádej. Nádej žiť spolu s menami. Veď  život je čas. Čas, ktorý  pozná svoj smer. Ja dnes nemám kompas. Požičal si ho dážď. Padá rovno. Na zem. Na zem , po ktorej chodia ľudia. Moji ľudia s menami. Menami z môjho diára.

Oni asi stratili diár. S moju adresou. Alebo im vypršal čas. Na naše priateľstvo. Na moju zásadovosť. Na moje volanie.